… v tom stave manželskom. Takže teraz aj jemu konečne začne rásť pupok, ‘nebude sa mu chcieť’ von, bude musieť ‘rob ako myslíš’. Ako sa hovorí, na každého raz príde. Na svadbu sme sa boli pozrieť spolu s Jankou a Amdamom a to priamo do Betliarskeho kaštiela. Po obrade som chcel baby niekde v Košiciach pozvať na večeru (svadba bola o 17:00), no odbili ma jednoducho “a to máme vari ešte hodinu čakať ?”. Ok teda, rozhodli sme sa, že sa najeme niekde v “centre slovenskej nezamestnanosti” (Tibol Polgár, Rožňavské námestie, 2006) – Rožňave. Zavolali sme Popovi a ako hlava rodiny (aspoň raz) som slávnostne vybral jeden podnik (meno mi nestojí zato uviesť). Vybral som si pizzu, dievčatá a Popo cestoviny. Po 10 min. ma prišla čašníčka slušne upozorniť, že na pizzu sa čaká hodinu a že či mi to nebude prekážat. Zdalo sa mi to dosť dlho, tak som si radšej objednal (podotýkam, že v snahe ušetriť čas a samozrejme líniu) Taliansky (až teraz som vďaka jazykovej orientácii kraja pochopil pojem Olasz) šalát. Tým sa začal maratón 1 hodinu a 40 minútového čakania na paradajkovo-paprikovo-uhorkovo-olivový šalát. Ľudia už dávno zatial dojedli svoje pizze, cestoviny a ja Amdamkove čipsíky. A tak mi ani nebolo trápne sa vrátit po koláčiky, ktoré sme si tam zabudli. Domov sme teda namiesto o 1 hodinu prišli o hodiny 3.
Be First to Comment