Na skle maľované II.

Toto neuveriteľne silné predstavenie ma sprevádza celý môj život. Ešte stále mám odloženú ošúchanú platňu, ktorú som počul snáď 1000x. A mám pocit, že napriek tomu, že poznám všetky texty a celú hudbu naspamäť, pustím si to ešte ďalších 1000x. Spevohra Na skle maľované mala premiéru roku 1970 vo varšavskom Poľskom divadle (kde dosiahla takmer 600 repríz) v réžii Krystyny Jandy, ktorá aj hrala postavu anjela. V československej premiére ju uviedlo o dva roky neskôr Státní divadlo Brno – pod názvom Zbojníci a žandáři. Na Slovensku mala premiéru v SND v naštudovaní Karola Zachara 19. októbra 1974, kde sa s prestávkami hrala takmer 30 rokov s mnohými pôvodnými predstaviteľmi – Michal Dočolomanský, Leopold Haverl, Elo Romančík, Božidara Turzonovová, Soňa Valentová. Prvá prestávka sa udiala po stodeväťdesiatej prvej repríze z politických dôvodov v roku 1983, kedy Ernest Bryll, jeden z poľských autorov, kritizoval režim vo svojej krajine a vystúpil zo strany. Inscenácia sa ihneď prestala v Československu hrať. Po istom čase sa však predsa len vrátila na scénu, lenže Bryll emigroval a zostalo ani nie pri ďalších sto reprízach. Keď sa v roku 1991 SND rozhodlo muzikál opäť obnoviť, asi netušili, že ešte odohrajú celkovo 643 repríz a hoci slávnostná derniéra sa udiala v roku 2002, príležitostne sa ešte sem-tam reprízuje. V roku 1993 inscenovalo Na skle maľované aj Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, kde sa dodnes s veľkým úspechom hrá, ale aj pražské Divadlo na Fidlovačce (v úprave Jaromíra Nohavicu). Zatiaľ k posledným naštudovaniam tohto kultového titulu patrí inscenácia v Žilinskom mestskom Divadle (2004) a v bratislavskej Novej scéne (premiéra september 2005) [zdroj]. Bohužiaľ, ako čerstvý absolvent som derniéru nemal možnosť videť a tak mi ostávala aspoň nádej, že uvidím jednu z ostatných naštudovaných verzií. Tento okamih nastal až teraz a vďaka serveru Cassovia.sk sme mali s Reou možnosť navštíviť Košickú premériu predstavenia Na skle maľované, naštudovaného bratislavskou Novou scénou, v réžii Jána Ďurovčíka. Musím sa priznať, neveril som, že sa to môže niekedy podariť. A mám nutkanie povedať, že ma tušenie bohužiaľ nesklamalo, no, úrpimne, nie je to tak. Pravdou však ostáva, že do tej istej rieky sa dvakrát stúpiť nedá. A to platí aj pre toto predstavenie. Avšak. Keď by som si odmyslel porovnanie s pôvodným predstavením (čo sa proste musí), táto verzia má naozaj šancu byť tou, ktorá bude dôstojným pokračovateľom zlatej cesty SND. Mne osobne sa veľmi, veľmi páčilo hudobné aranžmán a spracovanie pôvodných skladieb. Moderné, rýchle, perfektné. Čo sa mi však v tejto súvislosti páči menej, resp. vôbec je pretextovanie pôvodných skladieb. Zámer ? Netuším, no texty sú dosť nasilu prepracované. Jeden príklad za všetko : pôvodné “Zbohom buď, kotlík medený …” je po novom “Zbohom buď, kotlík mosadzný …”. A podobné násilnosti. Čo sa týka samotného predstavenia, nie som si istý, či hokejová hala je to pravé miesto pre divadelné predstavenie a to práve na možnosť nazvučenia predstavenia. Neviem si predstaviť, žeby človek potreboval v klasickom divadle vypchávky do uší, čo však je a bude realitou pri tom, ak sa divadelné predstavenia presunú do priestorov akými sú napr. hokejová hala Steel Aréna. Uznávam však, že 5000 divákov je naozaj veľa na bežné divadlo. Perličkou večera bolo vystúpenie Michala Dočolomanského, ktorý Košickú preméru uviedol práve preto, že v Košiciach pred 4mi rokmi odohral svoje posledné predstavenie. Neopakovateľný zážitok bol jeho duet s novým Jánošíkom Jánom Slezákom v piesni “Zbohom buď, lipová lyžka“.