#1000 geocaches found

Keď som pred 6 rokmi hľadal na internete informácie o GPS zariadeniach, natrafil som na celkom peknú žltú stránku so zaujímavo znejúcim slovným spojením. Geocaching. Priznám sa, zaujalo ma to slovíčko geo, dúfal som, že ide o nejaké spojenie týkajúce sa geológie.  Vysvetlenie pojmu (ďakujem, Alex !) však bolo oveľa zaujímavejšie, než som čakal.

Tá myšlienka vystihovala to, čo mám vo svojej podstate najradšej. Hľadať a objavovať niečo neznáme, skryté. Poklad? Áno, veď kto ako dieťa netúžil zažívať rôzne dobrodružstvá pri hľadaní pokladov? Takých tých pirátskych, indiánskych, či tých od troch pátračov? Loď a more sme však nemali a prériu sme v lesoch Malej Fatry hľadali márne. To však nevadilo. Poklad mohol byť skrytý kdekoľvek. Napríklad v podkrovnej izbe plnej rôznych, určite tajomných vecí, do ktorej máte vstup zakázaný. Veruže sme tam nie jednu zaujímavú vec našli. Starobylý stôl, spisy, knihy s rozpadnutými koženými obalmi písané švabachom, pečať s voskom, zlatá (stačilo, že sa to leskne) súprava na otváranie listov, písací stroj, plné skrine niečoho, čierno-biele fotografie a veľa iných tajností, ktoré sme postupne prinášali späť do života.  Pre mňa najkrajšie poklady sa ale nachádzali  v neznámom lese za domom nášho Tatka. Ísť stále ďalej a ďalej, objavovať novší a novší kus lesa a to až tak ďaleko, že už nebolo počuť zvuk zvona, ktorým nás vždy zvolával náš Tatko na obed. To bola tá magická hranica, za ktorú som už nesmel. Stával som tam a pozeral na les za tou nevideteľnou čiarou. Samozrejme sa mi zdal tmavší, hustejší, iný a určite aj nebezpečnejší. A stále som mal pocit, že niekto ako ja, stojí na tej druhej strane a pozerá sa, s rovnakou túžbou poznať, čo je ďalej. Bol som nahnevaný, že tú hranicu nemôžem prekročiť. Že ma obmedzujú. Že mi nič nedovolia. Že nemôžem spoznávať nové veci. Keď som to Tatkovi vytkol, len sa na mňa pri varení pozrel a povedal mi “Niečo ti ukážem”.  Neskôr, po jeho klasickom poobedňajšom spánku, ma zobral cez bráničku do lesa. A začal rozprávať. Snáď o každom strome niečo. Za tú polhodinu sme neprešli ani 50m, ale videl som omnoho viac, ako doteraz. Postupom času mi začalo dochádzať, prečo a čo mi Tatko chcel vlastne povedať. Začal som si všímať detaily v “tej mojej” strane lesa. Vedel som, kde rastú aké paprade, kde sú vyvalené stromy, kde sú pne, mraveniská, voda, kde je aký koreň, jama, kde chorý strom, pekná tráva.

Zaregistroval som sa teda na stránkach geocaching.com (30/09/2006) a prvýkrát pozrel na mapu skrýš. Fascinovalo ma to. Tá predstava tajomna, ktoré sa skrýva za tým bodom na mape. Ako tá skrýša vlastne vyzerá? Čo tam nájdem? Ako sa tam dostanem? GPS sme však nemali. Trvalo mi to takmer pol roka, kým som si zadovážil Garmin GPS II +. Hru som vysvetlil mojej mame, ktorú to okamžite zaujalo. Naša malá mala práve dva roky. Vedel som, že hľadanie skrýš bude výborným zdrojom výletov pre ňu.

12.mája 2007 bola pekná slnečná sobota a boli sme v Martine. Neuveriteľne som sa tešil na tú našu PRVÚ. GCY98K Z “bubak’s treasure / bubakov poklad :-D” (http://coord.info/GCY98K). Z domu sme odchádzali s Verneovským pocitom výpravy cestujúcej do neznámych krajín. Nápoveda starostlivo napísaná na papieri. Drevo, voda, kameň. V Jedľovinách vystupujeme z auta a rozmýšľame, čo to môže znamenať.  Zapínam GPS, čakáme, kým sa chytí signál. Máme ho! Neuveriteľný pocit. Vidíme súradnice, šípku ukazujúcu našu polohu a stvorček, ktorý zobrazuje poklad. A čiara, ktorá nás spája. Prvé kroky, naozaj neuveriteľný pocit. Približujeme sa, už len 15m. Prvé stromy, GPS blbne, keška sa vzďaľuje a ja netuším prečo. Začneme sa riadiť hintom. Drevo – most, voda – potok. “Musí to byť niekde dole,” voláme, “tam sú kamene..!!!”. Skáčem dole k potoku, zohnem sa pod drevenú lávku. Slnko sa láme na hladine potoka a jeho odraz jemne tancuje po našom nájdenom poklade  Je to naozaj obrovská päťlitrová nádoba. Usmievame sa a tešíme sa! Veľmi!  Veď sme objavili poklad, o ktorom takmer nikto nevie! Prvý zápis do knižky (http://www.geocaching.com/seek/log.aspx?LUID=67ae63d7-f928-46d5-b5e9-0c2bb951d59b).

Na ten pocit z prvej kešky nezabudnem už nikdy. Úprimne musím priznať, že to jemné vzušenie bolo pri tejto keške najväčšie. Časom nám kešky postupne pribúdali. Objavovali sme vďaka nim detaily “nášho” lesa. Či už toho Košického, Martinského, alebo toho v Komárne. Začali sa prvé nočné výlety, multikešky, hľadanie počas túr, alebo bicyklovania. Prvé zmeny zaužívanej cesty do Martina a Komárna, vďaka čomu som začal spoznávať Slovensko.Pri mnohých keškách by som si spomenul aj to, ako sme ich hľadali, aké sme mali pocity. Niektoré ma hnevali, niektoré boli pekné, niektoré krásne. Vďaka sérii Mimikri som pochopil, aké ďalšie dimenzie môže geocaching mať. Ešte viac to posúva hranicu toho, v čo dúfam, že ešte nájdem. Veľa kešiek som našiel iba s Laurinkou. Prechodili sme spolu vďaka tejto hre veľa miest. Dúfam, že to budeme spolu ťahať dlho. Neoddeliteľnou súčasťou našej skupiny hľadačov pokladov sa stala moja mama a Laurin dedo Dušan. Bez nich to proste v Martine a Komáre nie je ono. Aj naša mamča už pár kešiek s nami našla. Môj najobľúbenejší výlet bol na kešku GC10WZW “Strašný les” (http://coord.info/GC10WZW). Vtedy sme našli prvýkrát Travel Bug. Myslel som si, že ten štítok si treba zobrať so sebou a to, čo na ňom bolo, že môžeme nechať  v keške :) Tak sme aj urobili a až doma po prečítaní pravidiel som pochopil :) RTFM. Ešte v ten deň som upaľoval späť po prívesok.

Zo začiatku som kešky hodnotil. “Múdro” som sa vyjadroval, ako má či nemá keška vyzerať, čo sa mi na tej ktorej nepáčilo. Kým som nezačal zakladať moje prvé. A to mi dalo veľa. Odvtedy som vďačný za každú, ktorú pre mňa niekto pripraví. Rád pochválim tie vynimočné.

Geocachingovým eventom som odolával do poslednej chvíle. Nevedel som, čo tam mám robiť, o čom sa baviť a hlavne či tam mám vôbec svoje miesto. Zaujal ma však jeden špecifický, turistický – Túlavé topánky. Ich 4. pokračovania GC1Q6T9 “Tulave topanky IV. Tlsta (Velka Fatra)” (http://coord.info/GC1Q6T9) som sa, našťastie, zúčastnil. Bol to krásny výlet do Veľkej Fatry v jednom aute s Algolkou a DCharliem. Pokecali sme, nasmiali sme sa, pokešovali sme. Spali sme s Mattasovcami v Blatnici, do ktorej sme dorazili niekedy o 02:00 ráno. A to sme vyrážali niekedy okolo 16:00 z Košíc. Zažil som tak aj svoj prvý geocache roadtrip, na ktorom ma pri návrate do Košíc uhnali keškovaním tak, že som bol schopný ukradnúť Algolke auto a ich nechať na Dechtároch :) GC1Y49E “Tulave topanky VI. – Sninsky kamen” (http://coord.info/GC1Y49E) neboli výnimkou. Opäť parádna túra a fajn ľudia. Tento turisticko-geocachingový event ma zaujal natoľko, že sme spoločne s Algolkou, Mattasovcami, DCharliem a Vtackarom zorganizovali naše vlastné topánky v Slovenskom Krase GC236KF “Tulave topanky VII. – Je to v Haji!” (http://coord.info/GC236KF). Pre nás nadherný víkend, ktorý ma definitívne utvrdil v presvečení, že na eventy (obvzlášť tie turistické, či cyklistické) chodiť budem. Neskôr som sa zúčastnil aj tých Chočských topánok GC28BG8 “Tulave topanky VIII – oneee, na Choc” (http://coord.info/GC28BG8). Opäť výborná partia, zábava, turistika a zaujímavé kešky. Zorganizoval som aj svoj vlastný cykloevent GC2R610 “Geocacheri detom 2011” (http://coord.info/GC2R610).  Skvelá skúsenosť, v ktorej budem s veľkou pravdepodobnosťou ďalšími ročníkmi pokračovať (najskôr však v roku 2014). Zaujal a potešil ma aj CITO event GC4738K “Tahanovsky les CITO 2013” (http://coord.info/GC4738K). Dúfam, že takých eventov bude čo najviac. V nohách a hlave mi navždy zostane cyklistický event Túlavé galusky.  GC26JGH “Túlavé galusky – Okolo Tatier” (http://coord.info/GC26JGH). Zúčastnil som sa zatiaľ len raz, čo naozaj ľutujem (práca, choroba atď.) :(  Až event ma dokopal začať chodiť darovávať krv. Ďakujem ti mkr.!!! Vďaka eventom som našiel to najdôležitejšie. Spriaznených ľudí. Pozdravujem do Humenného (Pete Bolda, Pepr77, johny969), Martina (Bihi, Xandrej, Novacii), Žiliny (Rizmani, Nekvoskari, -bunker-), Bratislavy (Adushka, Rikitan, Lafin, Peto a Katka Zelenakovci) a samozrejme Košíc (Mattasovci, DCharlie, Algolka, mkr., Crann, Vtackar, lorenzlubos, Jaro55, Cenki & Whitty, Jessie). S jedným to spolu ťaháme stále pri akýchkoľvek možných príležitostiach. Pozerá do GPS hádam aj keď spí. Má aspoň 10 nabíjateľných baterií. Bohuje (zjemnil som výraz) keď nevládze, no napriek tomu prejde, čo mu naordinujem – či bicykel, či túra. Nooo, na niektoré veci ho ešte ukecať musím. Ale príde jeho čas, všetko je totiž v hlave. Stráca veci, permanentne. Letenku vám vie vybaviť aj na Mesiac. A hlavne, je to fajn človek a priateľ. Ribeviri.

Musím sa priznať, powertraily ma zaujali. Tie, ktoré sa dajú prejsť na bicykli a po vlastných. Filozofickú otázku, či sú vhodné, alebo nie, si nekladiem. Nechám to na geocachingových akademikov. Parádne cyklovýlety to boli, že Alex a Ribeviri? Ďakujem tým, ktorí ich prevádzkujú!

Nájsť 1000 kešiek za 6 rokov je z bodíko-štatistického uhla pohľadu slabota. A poriadne veľká. Ale mne to stačí a bodaj by mi tých ďalších 1000 za ďalších 6 rokov dalo aspoň to, čo som vďaka geocachingu získal do dnešného dňa. ĎAKUJEM VÁM, OWNERI!