Keď sme sa počas zimných večerov s Alexom bavili o tom, ako príde na Slovensko a kde všade pôjdeme spolu na bicykloch, neverili sme snáď ani jeden, že sa nám to naozaj podarí zorganizovať. Podarilo sa. Alex je jedným z mojich priateľov a vždy sa skutočne teším, keď sa máme stretnúť.
Náš tohtoročný výlet začal 16. Júla na vrútockej vlakovej stanici, kde sme sa s Alexom a jeho mamou stretli. Prebalili sme si nepotrebné veci do auta, prezliekli sme sa a do brašní sme dali len to nevyhnutné na jednodňový cyklovýlet. Počasie bolo parádne, slnečné, ideálne. Dnes sme mali pred sebou dlho plánovanú a očakávanú trasu z Martina do Beluše cez Vrícke sedlo (taka tá TODO trasa, ktorú musí človek prejsť). Prvú prestávku, raňajky, sme si dali v Košťanoch nad Turcom. Stretli sme chlapíka, čo si ranné poldecko v rohu schovaný sám pred sebou dával. Cesta nám počas debát rýchlo ubúdala a prvé stúpanie nás čakalo nad Vríckom. Mali sme ho relatívne rýchlo za sebou, Alex si tam aj tú kešku čo sa tu nachádza našiel. Od tohoto miesta (keď nerátam zjazd do Kľačna) to bol pre mňa nový kraj. Nikdy som tu nebol. A ak aj áno, nepamätám si. Iba viem, že som ho chcel na bicykli navštíviť. Vyslovene parádne prostredie pre cestné bicyklovanie. Pozor však pri zjazde do Kľačna, cesta je vo veľmi zlom stave. Taký ten obedík s nádychom socializmu (biele rožky a pomazánka v črievku) sme si dali postojačky vo vyľudnenom Nitrianskom Pravne pri ošťatom cyklostojane, do ktorého som prednú vidlu jednoducho nenapchal. Po obede sme rozprávajúc sa pomaly stúpali do Chvojnice, v ktorej sme si chceli nerušene nájsť bežnú kešku kostolíkového charakteru. Ako to už ale v takýchto prípadoch na konci sveta býva pravidlom na lavičke (v ktorej prekvapivo keška bola, že) sedela pani a snažila sa uspať vitálne dieťa. Odfotili sme si teda ten kostolík a uznali jeho krásu, popozerali okolie. Ak keď už nebolo o čom viesť s pani dialóg, chceli sme odísť. No, ale kedy sa opäť dostaneme do Chvojnice, že? Nezostávalo nám nič iné, len pani oboznámiť s geocachingom – vyplynulo, že teta zvykne sledovať geocacherov z okna. Myslela si však, že v lavičke je schovaný kľúč od nejakej chaty. Nad Chvojnicou sme trošku zmeškali odbočku, chybu sme si však našťastie skoro uvedomili. Ten kúsok sme sa vrátili a začalo nám parádne stúpanie do Sedla Obšiar 776m (48.88899, 18.50826). Cesta z Nitrianskeho Pravna do Chvojnice je viac než vhodná na cyklistiku. Asfalt umožňuje prejazd aj cestným bicyklom. Milujem takéto cesty. Úzka dolinka, na okolo lesy, žiadne autá. Do sedla sme ale už stúpali lesno-poľnou cestou traverzujúc hrebeň Vlasatca – nie po modrej turistickej značke (na mape http://www.freemap.sk/#p=48.89238|18.53173|15|T tá cesta severne od hrebeňa, ktorým prechádza modrá t.z.) a taktiež nie po žltej cyklistickej značke (http://www.freemap.sk/#p=48.88639|18.52511|15|C,m=C). V sedle sme trochu znervózneli, lebo na severo-východe sa začala formovať búrka a bolo už počuť hrmenie. Nestihli sme si tu teda posedieť a vychutnať celkom pekný výhľad na okolité hory a lesy. Ponáhľali sme sa dole do Čavoja (modrou turistickou značkou) v snahe nebyť počas potenciálnej búrky na otvorenom hrebeni.
Zjazd zo Sedla Obšiar, na ktorý sme sa tešili, bol na nás príliš prudký a kamenistý. Museli sme dosť podstatnú časť zostupu bicykle tlačiť. V Čavoji už začalo veľmi jemnučko mrholiť. Nikde živej duše, no keďže bol pracovný deň, boli otvorené potraviny a miestne pohostinstvo. Nakúpili sme rýchlo olovrant (tofu, rožky, parenice) a schovali sa (s požehnaním výčapnej) v pohostinstve aj s bicyklami. Dnu nás čakali ceny z minulého storočia – 0.5l kofoly 50 centov, káva 50 centov, tyčinky Dru 50 centov. Asi tu všetko stálo 50 centov. Posedenie bolo ozaj príjemné, nechali nás dnu sa najesť a naše debaty postupne zanikali vo zvukoch nejakej ázijskej Ninja ultimate fight show, ktorá pani zjavne zaujala a s napätím ju sledovala. Vzhľadom na počasie sme sa rozhodovali ako pokračovať ďalej. Riskneme neisté pokračovanie medzi Zliechovom a Mojtínom, alebo pôjdeme na istotu Zliechov – Košeca? Búrka nie a nie začať, minimálne do Zliechova pokračovať musíme tak, či tak. Pod Vysokou (http://www.freemap.sk/#p=48.92118|18.47434|13|T,m=T) nás dážď predsa len dobehol. Na naše šťastie nie silný, takže sme mohli odstaviť bicykle po stromami a čakať, ako sa situácia vyvinie.
Postávali sme, debatili, postávali, čúrali dole cestou, postávali, debatili až takmer prestalo pršať. Čakalo nás stúpanie pod dominantu Strážovských vrchov Strážov (http://www.freemap.sk/#p=48.94329|18.44653|14|T,m=T). Cesta mokrá, tesne po daždi, dusno, vlhko, človek sa potí, voda sa odparuje z cesty. Také mám rád.
Keďže sa počasie nezlepšovalo, v Zliechove sme sa museli opäť rozhodnúť, či pokračujeme pôvodne plánovanou neistou lesnou cestou traverzujúc severom Javorinu alebo pokračovať cez Košecké Rovné do mestečka Košeca. Vyhrala túžba ísť lesom. Po kratučkom blúdení v obci (snaha vyhnúť sa občanom žijúcim osadníckym životom nezlúčiteľným s našimi predstavami o osadníctve) sme pokračovali po ceste sledujúc modrú a zelenú turistickú značku. Modrá sa po krátkom stúpaní oddelila (smer Javorina, Mojtín), my sme však pokračovali po zelenej až sedla Kopce (http://www.freemap.sk/#p=48.96623|18.44885|14|T,m=T). V sedle na nás už čakala asfaltová cesta vo výbornom stave. Toto sú tie skryté odmeny pre cyklistov. Takmer 4km dlhým klesaním sme sa pohodlne odviezli k smerovníku Jaskyne sv. Jozefa, k malej stavbe sakrálneho charakteru, pri ktorej sme našli ďalšiu z plánovaných kešiek. V týchto miestach sme museli opustiť asfaltovú cestu a tlačiac bicykle sme pokračovali relatívne strmým stúpaním po modrej značke do Mojtína.
Bol to jeden z najkrajších úsekov dnešnej trasy – cesta zarezaná vo vápencových bralách Mojtínskeho krasu. Počasie nám prialo, nezačalo nám opäť pršať. V týchto miestach sme však už boli kľudnejší, pretože sme vedeli, že do Beluše bez problémov prídeme aj keby začala búrka. Prvá vec, ktorú sme v Mojtíne navštívili bol (samozrejme vďaka geocachingu) hrob cisárskeho večného vojaka Ladislava Gabriša Škultétyho (1738 – 1831).
Ladislav Gabriš Škultéty od svojho trinásteho roku slúžil osemdesiat rokov v službách štyroch cisárov. Prežil 22 vojen na 256 bojiskách a vojenská história ho pokladá za najstaršieho vojaka sveta. Bojoval dvanásťkrát proti Francúzom, sedemkrát proti Prusom, dvakrát proti Turkom a raz proti ruskému cárovi. O osudoch Ladislava Gabriša napísal spisovateľ Ján Martiš dva romány Cisársky večný vojak a V službách štyroch cisárov. [zdroj obecná stránka]
Cisársky večný vojak, Mojtín #sightseeing pic.twitter.com/EgttfDdyDY
— Peter Misovic (@peter_misovic) July 17, 2014
Vedeli sme, že do Beluše nás čaká už len zjazd po asfaltovej ceste Slatinskou dolinou. Keď som bol nedávno v Beluši počas charitatívnej akcie OZ Deťom pre život – Cyklisti deťom, netušil som, že v týchto miestach sa tak skoro znova ocitnem. Dopriali sme si Alexom Kofolu a keksíky, ktoré padli naozaj vhod. Posedeli sme pred prázdnou krčmou a cítili sme sa stredoškoláci na výlete – žiadne povinnosti, žiadna práca, starosti. Nič.
Slatinská dolina, resp. tiesňava, je dolina severozápad-juhovýchodného smeru vyhĺbená Slatinským potokom vo vápencoch Manínskeho príkrovu. Zaujímavými útvarmi nachádzajúcimi sa v doline sú 3 skalné brány, nazvané Prvé (inak aj Belušské), Druhé a Tretie kamenné vráta. Koniec tiesňavy je tvorený svahmi Butkovských bradiel (prčiom ich posledná nápadná vyvýšenina Kavčia skala prudko zbieha skalnatým hrebeňom až dole do doliny) a miernejším, ale nápadnejším skalným hrebeňom vrchu Hradiště (518 m n. m.). V týchto miestach sa v tiesňave nachádza kameňolom s “Lurdskou” jaskynkou skrývajúcou výdatný krasový prameň. Priechod, ktorým dnes vedie cesta na Mojtín, bol vytvorený umelo – vystrieľaný do skaly v dobe medzivojnovej ČSR. Tiesňava je tak klasickou inverznou dolinu s citeľnou „kapsou“ chladného vzduchu pri prechode prvými vrátami.
FOTOGALÉRIA Z VÝLETU : https://plus.google.com/photos/104853636437180584831/albums/6039247206690127537?banner=pwa
Be First to Comment