Turistahorsky, daň za masovosť

To, čo býva vo všeobecnosti príťažlivé na čomkoľvek novom a menšinovom, časom obvykle zaniká v masovosti. Platí to aj o geocachingu, ktorého pionierske začiatky sú už za nami. Pokojná aktivita pár desiatok ľudí priateľsky si tolerujúcich drobné prehrešky v niečom, čo by sa možno mohlo nazvať všeobecným návodom tejto aktivity. S pribúdajúcim záujmom a propagáciou sa z víkendovej aktivity stávala hra so stále konkrétejšími pravidlami a rôznorodými štatistickými kritériami určujúcimi toho najlepšieho, víťaza. Tieto pravidlá nie sú definované zákonodárnou mocou, nie sú teda zákonom a nie je preto potrebná akákoľvek výkonná moc aplikujúca ich do praxe. Sú prirodzené a všeobecné, logicky rešpektujú zákony krajín, na území ktorých sa hrá. Dalo by sa povedať, že na ich dodržiavanie postačuje základná znalosť národných zákonov a zdravý rozum. Je prirodzené, že pri súčasnej širokej hráčskej základni je ťažké určiť hranice tolerancie striktnosti dodržiavania všeobecných pravidiel. Čo sa kedysi dalo riešiť priateľským dohovorom a či recipročnou akceptáciou, dnes možné nie je. Vstupujú do toho rôzne faktory. Najmä tie negatívne ľudské. Ješitnosť, závisť, osobné spory, krivdy, pocit nedocenenia. Sú ľudia, ktorí sa hru hrajú. No a sú ľudia, ktorí našli svoje miesto v kontrole toho, ako sa ju ľudia hrajú. A ak majú pravidlá všeobecnejší charakter, určite sa nájde aspoň jeden kontrolór s extrémnym chápaním výkladu všeobecna. Nazvem ho napríklad Turistahorský. Kontrolór stúpajúci na otlak všetkým, snáď bez výnimiek. Kešky kontroluje od stola, častokrát bez znalosti miestneho terénu. Nahlasuje obľúbené kešky, kešky v obľúbených lokalitách, kešky od obľúbených geocacherov. Nahlasuje nás kompetentným úradom. Naserieme sa, zanadávame, niektorí mu dokonca prajú zle. Dôvod prečo to robí, nie je podstatný. Tak, ako nie je podstatné, prečo niekto zachráni niekoho druhého, či pomôže, obetuje sa. Pohnútky nie sú podstatné. Podstatné je, či Turistahorský má, alebo nemá pravdu. Ak sa raz vďaka nejakému štátnemu nariadeniu, zákonu, vyhláške niečo nesmie, tak sa to nesmie. Môžeme nesúhlasiť a môžeme legitímnym spôsobom protestovať. Kým sa však daný predpis nezmení, platí. Napríklad návštevný poriadok NP. Nesmie sa pohybovať sa mimo turistických chodníkov a ak sa naša keška nachádza v zakázanej oblasti, tak tam nemá proste čo robiť. V konečnom dôsledku na túto príležitosť máme v geocachingu Earthcache.

Všetko zlé je však na niečo dobré. Turistahorský nás núti chovať sa správne a v medziach zákonov. Vzniká OS, začíname komunikovať s kompetentnými ľudmi v správach jednotlivých NP, na Životnom prostredí, obecných úradoch atď. Zisťujeme, že sú to tiež len ľudia ako my. Su takí, ktorí to chápu, sú aj takí, ktorí nie. A tak je to správne, učí nás to tomu najdôležitejšiemu – kompromisu. Nie všetko musí byť tak, ako si to predstavujeme. Nie všade musí byť keška len preto, že ju tam chceme, alebo preto, že tam už roky bola. Prestaňme sa chovať sebecky.

Je Turistahorský extrém? Je. Je to človek neschopný kompromisu, komunikácie, človek nejednajúci v zmysle fair play. To však neznamená, že budeme ako on. Doteraz nerozumiem prečo sa propagácii geocachingu venuje relatívne veľký priestor. O geocachingu sa dozvieme v rádiach, časopisoch, dokonca v školských učebniciach. Čo má táto propagácia priniesť? Nových Turistovhorských?

Túto hru si zmenili geocacheri sami. Je teraz na nás, aby sme jej dali opäť ten správny smer.