Golden Circle Route (Gullni hringurinn) je jednodňová a veľmi populárna turistická okružná autotrasa na juhu Islandu (región Južný Island), dlhá približne 300 km (v závislosti od zvolenej trasy a počtu navštívených lokalít), začínajúca a končiaca v Reykjaviku. Zahŕňa najdostupnejšie a najvyhľadávanejšie lokality tejto časti Islandu. Preto sa treba pripraviť na fakt, že počas sezóny sú preplnené turistami. Niekomu to vadiť môže, niekomu nie. Ide o veľmi propagované lokality a tak je ich osud rovnaký, ako osud obdobných lokalít všade vo svete. Moje odporúčanie je privstať si a vyraziť z mesta okolo siedmej ráno. Človek sa tak vyhne aspoň tomu hlavnému návalu turistov. Ak ste skupina ľudí, netreba sa obávať. Turistické kancelárie organizujú túto jazdu denne a kontakt na ne nájdete naozaj všade. Či už na hoteloch, v reštauráciach, v baroch, na čerpacích staniciach. Dá sa cestovať aj priamo z letiska v Keflavíku. Rezervovať sa dá autobus, alebo mikrobus. Všetko so sprievodcom. Ideálnou možnosťou je požičať si vlastné vozidlo a absolvovať túto okružnú jazdu či už sám, s rodinou alebo partiou. Človek tak príde o výklad sprievodcu, no na internete je o týchto lokalitách napísané všetko. Každému sa však páči niečo iné.
Tromi najhlavnejšími zastávkami Golden Circle Tour Route sú Národný park Þingvellir, vodopád Gullfoss a geotermálna oblasť Haukadalur (ktorej hlavným lákadlom sú gejzíry Geysir a Strokkur). K týmto lokalitám vás dovezie naozaj každá cestovná kancelária. Doplňujúcimi zastávkami sú: vulkanický kráter Kerið, katedrála Skálholt, geotermálne elektrárne Nesjavellir a Hellisheiðarvirkjun.
Naša cestovanie po Islande začalo 22.08.2018 práve touto klasikou. Trasu sme si pripravili sami a (viď mapa na konci článku) začala cestou č. 1., ktorou sme opustili Reykjavik na juhovýchode popri jazere Rauðavatn, cestou č. 431 (odbočenie na severovýchod), cestou č. 435 (odbočenie na východ), cestou č.360 (na juhu jazera Þingvallavatn, pokračovanie smerom na východ), pár kilometrov na juh po ceste č.36, cestou č. 35 (odbočenie na severovýchod) sme pokračovali až po vodopád Gullfoss. Návrat po ceste č. 35, ceste č. 37 (odbočenie z 35 na západ) až po jazero Laugarvatn, ďalej na západ po ceste č. 365 až po križovatku s cestou č. 36 (pokračovanie na sever, ponad jazero Þingvallavatn), odkiaľ sme cestou č. 36 pokračovali až do mesta Mosfellsbær, siedmeho najväčšieho mesta Islandu (patrí do aglomerácie Reykjaviku). V tomto meste žil aj zomrel islandský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Halldór Kiljan Laxness. Zastávkami tohoto nášho jednodňového výletu boli: Rauðhólar, Skeggjadalur (Hengilssvaedid), Nesjavellir, Ljósafoss, Kerið, Snæfoksstaðir, Skálholt, Faxafoss, Geysir, Strokkur, Gullfoss, Haukadalur, Tjaldsvæði, Þingvellir, Lögberg.
Rauðhólar, pseudokrátery – fotogaléria
Rauðhólar (Červené vrchy) sú skupinou zvyškov približne 5000 rokov starých pseudokráterov v lávovom poli Elliðaárhraun (pôvodom zo štítového vulkánu Leitir), ktoré je časťou lávového poľa Leitahraun. Nachádzajú sa na juhovýchodnom predmestí Reykjaviku. Sú súčasťou Prírodnej rezervácie Heiðmörk. V minulosti sa tu nachádzalo viac kráterov, no počas 2 svetovej vojny bol materiál z nich použitý na výstavbu ciest a vnútroštátneho letiska pri Reykjaviku. Rauðhólar sú vyhľadávanou miestnou oddychovou lokalitou, nachádzajúcou sa v tesnej blízkosti hlavnej cesty č. 1 a sú možnou zástavkou autotrasy Golden Circle Route. Zaujímavé sú svojim výrazným červeným sfarbením. Dôvodom tohoto zafarbenia škváry je oxidácia železitých zložiek lávy. Je to veľmi pekná oblasť, červená farba v kombinácii s modrými kvetmi a ich zelenými listami bola, aspoň pre nás, nevšedným zážitkom. Veľmi zaujímavé to môže byť v zime, kde kontrast červenej, čiernej a bielej vynikne možno ešte viac. Prírodná rezervácia Heiðmörk (meno je nórskeho pôvodu, Heiðmǫrk) je od centra mesta vzdialená len 18 km. Rezerváciou bola vyhlásená v roku 1950 (3200 ha) a od toho roku tu bolo vysadených viac než 4 milióny stromov. Najdôležitejší z 26 druhov stromov je Smrek sitkanský (Picea sitchensis, Sitka spruce). Rastie tu minimálne 150 druhov divokých rastlín a je tu možné spozorovať 60 druhov vtáctva. Oficálna stránka rezervácie je heidmork.is.
Skeggjadalur (Hengilssvaedid) – fotogaléria
Cesta č. 435, ktorá prechádza údolím Skeggja, je zaujímavá tým, že popri nej paralelne vedie potrubie s teplou vodou spájajúce elektráreň Nesjavellir s Reykjavikom. Skeggja je súčasťou celoročne dostupnej turistickej oblasti Hengill. Turistické chodníky sú vyznačené žltými stĺpmi s vrchom zafarebným podľa vybranej trasy (mapa chodníkov). Trasy spájajú mieste termálne pramene, krátery, rieky a jazerá. Vyznačené a udržiavané sú spoločnosťou Orkuveita Reykjavíkur (Reykjavik Energy). Vulkanická oblasť Hengill sa nachádza v strednej časti západnej vulkanickej zóny Islandu a je ju možné rozdeliť do vulkanických systémov Hengill, Hrómundartindur a Hveragerði. Viac informácii o geológii tejto oblasti a jej vegetácii je možné nájsť na tomto linku, alebo stránkach spoločnosti.
Nesjavellir, elektráreň – fotogaléria
Geotermálna elektráreň Nesjavellir, druhá najväčšia na Islande, sa nachádza v juhozápadnej časti krajiny, 177 m nad morom, v blízkosti zlomovej, riftovej oblasti Þingvellir a vulkánu Hengill. Plány s využívaním geotermálnej oblasti Nesjavellir začali v roku 1947 navŕtaním prvých vrtov, výskum pokračoval ďalej v rokoch 1965 až 1986. Výstavba elektrárne začala v roku 1987, do prevádzky bola spustená v roku 1990. Výkon elektrárne je 120 MW a táto elektráreň zároveň dodáva 1100 l/s vody do oblasti hlavného mesta s teplotou 82-85 °C. Bolo to po prvýkrát, čo sme videli geotermálnu elektráreň takto relatívne zblízka. Toto miesto v prípade dobrého počasia ponúka výborný výhľad na celý jej areál. Zaujalo nás rozmiestnenie vrtov, ktoré boli ako pavúk pospájané s centrálnou časťou elektrárne.
Úlfljótsvatnskirkja, kostolík – fotogaléria
Nenápadný, pekný, drevený kostolík nad jazerom Úlfljótsvatn (rozloha 2.45 km², maximálna hĺbka 20m), postavený v areáli cintorína na zbytkoch pôvodného kostola v roku 1914 s vysokou vežou pristavenou v roku 1961. Veľmi fotogenické miesto nad vodami jazera v horami v pozadí. Je zasvätený Panne Márii, matke Ježiša Krista.
Steingrímsstöð, elektráreň – fotogaléria
Jedna zo 17 elektrární Národnej energetickej spoločnosti Islandu Landsvirkjun. Táto spoločnosť je najväčším producentom elektrickej energie na Islande a jedným z desiatich najväčších producentov obnoviteľnej energie v Európe. Na rieke Sogið je treťou postavenou, najmladšou elektrárňou, do prevádzky uvedenou v roku 1959. Vody jazera Þingvallavatn poháňajú jej dve turbíny s výkonom 27 MW. Nádherný úsek medzi odtokom z jazera a vodopádom je dostupný pešo za pár minút z malého parkoviska.
Ljósafoss, elektráreň – fotogaléria
Krátka zastávka pri najstaršej vodnej elektrárni na rieke Sogið. Nachádza sa východne od vodopádu Ljósafoss (výtok jazera Úlfljótsvatn), ktorý poháňa jej turbíny. Prevádzka elektrárne s dvoma turbínami začala v roku 1937 s výkonom 8.8 MW. Inštalácia tretej turbíny s výkonom 6.5 MW bola realizovaná v roku 1944. Viac informácii nájdete na stránkach spoločnosti Landsvirkjun. Rieka Sogið je najväčšia rieka s čistou vodou na Islande a nemá ľadovcový pôvod. Vyteká (100 m3/sec) z jazera Þingvallavatn, najväčšieho prírodného jazera Islandu. Južnejšie, po sútoku s riekou Hvítá nad mestom Selfoss mení meno na Ölfusá a po 25km sa do oceánu vlieva pri meste Eyrarbakki.
Kerið, kráter – fotogaléria
Jedna z mála lokalít, na ktorej je spoplatnené parkovanie. Platí sa 400 ISK/osoba (3.20 euro), deti do 12 rokov neplatia. Ďalšie miesto, ktoré okrem faktu, že ide o kráter nevyčnievajúci z terénu, zaujme svojím atypickým červeným sfarbením okolia. Kráter je zatopený, voda je nepriehľadná, akvamarínovej farby. Prechádzka okolo krátera netrvá dlho, približne 10-15 minút. Samozrejme sme sa zdržali, lebo sme mali šťastie na počasie a pre nás je niečo takéto vidieť raritou. Kráter je 6500 rokov starý, 270 m dlhý a 170 m široký ovál s hĺbkou 55 m. Hĺbka vody variuje medzi 7 až 14 m. Kerið leží na severnom konci pásu kráterov známych ako Tjarnarhólar. Patrí do západnej vulkanickej zóny Islandu. Nakoľko vulkanické oblasti tejto zóny ležia hlboko pod povrchom, stopy vulkanizmu nie sú veľmi viditeľné a sú zarastené vegetáciou. Avšak 3 krátery v oblasti Grímsnes sú jednoznačne rozpoznateľné: navštívený Kerið, neďaleký Seyðishólar a Kerhóll. Kerið bol pôvodne považovaný za explózny kráter. Podrobnejšie štúdie však v oblasti Grímsnes neodhalili existenciu nánosov popola, ktoré by mohli mať súvis explóznou erupciou Keriðu. Predpokladá sa teda, že Kerið bol pôvodne veľkým kráterom v škváre. Brehy krátera sú strmé, no jedna zo stien má miernejší sklon a tak je možné dostať sa dole, až k vodnej hladine. Bolo tam však veľa ľudí, nezišli sme teda obligátne hodiť do vody skalu. Táto lokalita je jednou z tých často navštevovaných.
Snæfoksstaðir, les – fotogaléria
Les Snæfoksstaðir, nachádzajúci sa v južnej časti Islandu, je vzdialený od mesta Selfoss 13 km. Oficiálne bol sprístupnený 26. júna v roku 2004. Je ľahko dostupný z cesty č. 35. V lese sú vybudované piknikové stoly, ktoré sa nachádzajú aj pri ceste a je možné ich využiť na obedňajšiu pauzu. Z vrchu Kolgrafarhóll je na takmer les pekný výhľad. Rastie na farme Snæfoksstaðir, ktorá bola kedysi kostolom a farnosťou. V roku 1954 bola pôda s rozlohou 749 ha odkúpená asociáciou Skógræktarfélag Árnesinga (Árnesingar Forestry Association, založená v roku 1940). V roku 1956 začala prvá výsadba stromov a v roku 1958 začal letný program výsadby organizovaný miestnou samosprávou pre mládež. Tento program pokračoval ďalších 12 rokov. V tomto lese sme už boli počas predchádzajúcej návštevy Islandu v roku 2012. Radosťou bol vidieť, že podrástol a darí sa mu :)
Skálholt, katedrála – fotogaléria
Historická lokalita, zaujímavá miestnou katedrálou a súvisiacimi dejinnými udalosťami katolicizmu Islandu. Aktuálna katedrála je relatívne veľká v porovnaní s ostatnými islandskými kostolmi. Od dverí k apside je to 30 m. Predchádzajúca katedrála mala túto vzdialenosť dokonca 50 m. Katedrála bola postavená v rokoch 1956 a 1963 ako súčasť biskupských mileniálnych diecéznych osláv. Mnoho predmetov v katedrále sú darmi od správcov iných škandinávskych kostolov, ktoré sa taktiež osláv zúčastnili. Napríklad okná sú darom od Dánov. Rok 1550 sa označuje ako rok konca katolicizmu na Islande, keď práve Skálholt bol miestom popravy katolíckeho biskupa Jóna Asarona z Hólaru a jeho dvoch synov. Napriek tomu, že sa tu už nenachádzajú biskupské diecézy, biskupské kreslo v katedrále stále slúži dvom svätiacim biskupom. Skálholt bol počas ôsmich storočí jedným z najdôležitejších miest Islandu. Od roku 1056 do roku 1785 bol jednou z dvoch (Hólar bol druhou) biskupských diecéz, čo z neho robilo dôležité kultúrne a politické centrum. Prvá oficiálna škola na Islande, Skálholtsskóli, bola v 1056 za účelom duchovnej výuky založená práve tu. Tu nám dieťa v aute zaspalo ako kameň a tak som katedrálu vybehol pozrieť len sám. Musel som sa ponáhľať rýchlo dnu, pretože v diaľke som už videl blížiť sa autobus cestovnej kancelárie. Stihol som to, našťastie, a dnu som bol takmer sám. Vo vstupnej bráne robili štatistiku návštevnosti podľa krajín. Aspoň dnes som tam zatiaľ bol jediným Slovákom :)
Faxafoss, vodopád – fotogaléria
80 m široký a 8 m vysoký vodopád Faxafoss je na islandské pomery drobným vodopádom, nachádzajúcim sa len 12 km od geotermálnej oblasti Haukadalur a 20 km od známeho a vyhľadávaného vodopádu Gullfoss. Na internete ho niekde označujú ako “malá verzia Gullfossu”. Je možné dostať sa takmer úplne až k padajúcej vode a (aj) po rybích kaskádach aj hore k rieke Tungufljót, ktorej zdrojom je jazero Sandvatn. Vodopád je celoročný, nikdy nemá nedostatok vody. Napriek tomu ho prezývajú Vatnsleysufoss, čo znamená “vodopád bez vody”. Tu sme mali šťastie, nebol tu, okrem dvoch rybárov, nikto. A tak sme si ho pozreli v pokoji, bez náhlenia sa. Odporúčam aj krátku prechádzku hore tokom rieky. Z horného parkoviska k vodopádu stavajú nové drevené schody.
Geysir, gejzír – fotogaléria
Geysir je gejzír gejzírov. Ten gejzír, podľa ktorého sa všeobecne volajú všetky ostatné. Pomenovanie Geysir je odvodené z islandského slovesa geysa, vyprsknúť, chŕliť. Pôvod slova je v staroseverčine. V písomnom zázname bolo toto meno uvedené po prvýkrát v 18 storočí. Geysir, nachádzajúci sa v svahoch vrchu Laugarfjall, v údolí Haukadalur, je hlavnou prírodnou atrakciou Golden Circle Route, od Reykjaviku vzdialenou približne 80 km. Vidieť to na počte turistov a v neďalekej reštaurácii. Prekvapením pre nás bol fakt, že parkovanie nebolo spoplatnené. Tento gejzír bol ako aktívny popísaný už v roku 1294 a výskum ukazuje, že k jeho erupciám dochádza približne 10000 rokov. Aktivita je nepravidelná a závislá na sopečnej aktivite celej oblasti. V roku 1630 bola jeho erupcia taká silná, že došlo k zatraseniu okolitého údolia. V roku 1845 dosiahla výška jeho erupcie 170 metrov. V roku 1846 Robert Bunsen popísal jeho mechanizmus a taktiež výšku erupcií v tomto roku na 45-54 metrov. Pred zemetrasením v roku rokom 1896 bol Geysir neaktívny. Toto zemetrasenie spôsobilo opätovné erupcie opakujúce sa niekoľkokrát denne, trvajúce takmer hodinu, s výškou 60 m. V roku 1910 bol aktívny každých 30 minút, o 5 rokov neskôr sa čas medzi erupciami predĺžil na 6 hodín a v roku 1916 erupcie úplne ustali. V roku 1935 bol cez prstenec okrajového kremeňa ústia vyhrabaný umelý kanál, ktorý spôsobil zníženie hornej hladiny spodnej vody a tým následné obnovenie jeho činnosti. Časom bol však tento kanál opätovne zanášaný sedimentujúcim sa kremeňom a erupcie sa opäť stali ojedinelými. V roku 1981 bol tento jarok vyčistený a erupcie mohli byť, pri špeciálnych príležitostiach, umelo vyvolávané pridaním mydla. Vzhľadom na možný environmentálny dosah však k tomu v 90. rokoch často nedochádzalo. Prirodzené erupcie boli počas tohoto obdobia ojedinelé. Ak už však k erupcii došlo, zvyčajne bola veľkolepá, s výškou až 70 m. K umelému a vládou schválenému vyvolaniu erupcie došlo počas Isladnského národného dňa. Zemetrasenie v roku 2000 opäť Geysir oživilo a výška jeho erupcie dosiahla počas dvoch dní úctyhodných 122 m. K tomuto tvrdeniu však chýba zdroj. Od tohoto roku k erupcii Geysiru zatiaľ nedošlo. Vysokoteplotná geotermálna oblasť Geysir má na povrchu približne 3 km štvorcové a teplota v základni tejto zóny dosahuje 250 °C. Teplota teplých prameňov dosahuje takmer 100 °C. V tejto oblasti sa nachádza okolo 30 menších gejzírov, fumarolov, bahenných bazénov, výverov teplej vody, vrátane gejzíru pomenovaného Litli Geysir, Malý Geysir. Aj sme dúfali, že práve počas našej návštevy dôjde opätovnej erupcii Geysiru . Nestalo sa, no napriek tomu návšteva stála za to. Ide o ikonické miesto, nie umelé a okolie bolo pre nás netradičné. Hlavne jeho typická vôňa :) Na druhú stranu, jeho erupcia by znamenala vulkanickú aktivitu, zemetrasenie a to som si nie celkom istý, či by sme chceli zažiť :)
Strokkur, gejzír – fotogaléria
Gejzír v tesnej blízkosti známeho gejzíru Geysir. V porovnaní s ním má však erupcie každých 6-10 minút, sú pravidelné a dosahujú výšku 15-20m (niekedy 30-40 m). Vďaka tomu a vďaka veľkému počtu fotografií či videí jeho erupcií býva s Geysirom zamieňaný. Jeho aktivita je, no v menšom rozsahu, tiež závislá od zemetrasení. Meno Strokkur v preklade znamená mútiť, víriť. Prvá zmienka o Strokkure pochádza z roku 1789, po zemetrasení, ktoré uvoľnilo jeho prívodný kanál. Jeho aktivita počas 19. storočia kolísala, v 1815 výška erupcie dosiahla až 60 m. Erupcie pokračovali do začiatku 20 storočia, kým ďalšie zemetrasenie nezablokovalo prívodný kanál. V roku 1963 miestni obyvatelia opätovne kanál vyčistili a odvtedy až do dnešných dní sú erupcie pravidelné. My sme si počkali na 3 erupcie a aj sa ním nechali obliať. Celkom dobre to padlo, lebo veď jeho voda je teplá. Stojí to zato postáť si tam a počkať, nech už je počasie akékoľvek. Je to jeden z mála prírodných a prirodzených gejzírov, ktoré majú pravidelnú a spoľahlivú erupciu. Mamču nám, ako vždy triaslo od zimy, išla sa zohriať do auta. My s Miškou sme si prešli celú oblasť a pri Geysire sme chvíľku postáli. Veď, čo ak …
Gullfoss, vodopád – fotogaléria
Ikonické miesto, zrejme najznámejší vodopád Islandu. Spolu s Geysirom jedna z hlavných lokalít Golden Circle Route. Nachádza sa v kaňone rieky Hvitá (Biela rieka), ktorej zdrojom vody je ľadovcové jazero Hvítávatn, ktoré je 40 km severnejšie. Gullfoss (Zlatý vodopád) pozostáva z dvoch kaskád, nad ktorými sa nachádzajú nebezpečné pereje. Prvá kaskáda, menšia, dosahuje výšku 11 m, druhá, väčšia 22 m a ústia do 2.5 km dlhého kaňonu, ktorý vznikol na konci doby ľadovej pôsobením povodňových vĺn. Každý rok sa tento kaňon eróziou predĺži o 25 cm. Farba vody je hnedá, pretože v sebe nesie veľké množstvo sedimentov, ktoré z podložia uvoľnil ľad ľadovca Lángjökull. Z tohoto zafarbenia pochádza aj samotný názov vodopádu, pretože v slnečných dňoch voda padajúca do kaňonu nadobúda zlatisté zafarbenie. V slnečných dňoch je tiež možné vidieť dúhu vznikajúcu vo vodnom spreji z vodopádu unášanom vetrom. K vodopádu sa viaže príbeh o jeho záchrane, ktorý si návštevníci môžu prečítať na informačných tabuliach nachádzajúcich sa hneď pri parkovisku. Hovorí o Sigríđur Tómasdóttir narodenej v Brattholte v roku 1874, ktorá spolu so svojou sestrou nechala vybudovať prvú prístupovú cestu k vodopádu. Keď zahraniční investori prejavili záujem na rieke vybudovať elektráreň vyhlásila, že ak miestne úrady nezakročia, na protest skočí do vodopádu. Aby jej hrozba bola braná vážne, bosá sa vydala na protestný pochod do Reykjaviku. V tých časoch cesta ešte nebola spevnená a po prejdení 120 km dorazila do Reykjaviku s krvácajúcimi nohami vo veľmi zlom stave. Tento čin pomohol získať potrebnú pozornosť ľudí a s pomocou jej advokáta Sveinna Björnssona sa im vodopád podarilo zachrániť jeho odkúpením štátom, čím sa stal majetkom ľudu. Pri vodopáde je na jej počesť postavený pamätník. Práve spomínaný kaňon a prvá kaskáda dokazujú mohutnosť tohoto vodopádu. Veľmi sa nám tu páčilo, vodopády sú naozaj neoddeliteľnou súčasťou Islandu. Pravda, vzhľadom na množstvo ľudí si človek romantiky veľa neužije, samozrejme však niet sa čo diviť. Oficiálna stránka vodopádu je gullfoss.is.
Haukadalsskógur, les a kostolík – fotogaléria
Pár kilometrov od vyhľadávaných a navštevovaných lokalít Geysir a Gullfoss je možné nájsť jeden z národných prírodných pokladov Islandu, les Haukadalsskógur. Napriek jeho tesnému susedstvu s týmito lákadlami Golden Circle Route je málo navštevovaný. Našťastie pre nás a zrejme aj pre les samotný. Vládlo v ňom pre nás v lese nezvyklé ticho. Doslova ticho. Ťažko sa popisuje, je iný. Malý, zároveň veľký. Zem porastená machom, všade prasličky. V blízkosti lesnej cesty sa nachádza prírodný, voľne prístupný geotermálny bazén, pri ktorom bol počas našej návštevy rozložený tábor. Lesu dominuje malý kostolík. Haukadalsskógur je najviac hospodársky využívaným a je jedným z najväčších lesov Južného Islandu. V súčasnosti sa v tejto krajine veľa lesov nenachádza, avšak dochádza k jeho postupnému zalesňovaniu. Landnámabók (Kniha o osídlení Islandu) opisuje Island ako krajinu zalesnenú od úbočí hôr až po pobrežiu oceánu. Zaujímavosťou je, že týmto lesom okrem klasických turistických trás vedie aj jedna upravená tak, aby bola dostupná pre vozíky telesne postihnutých ľudí, Zastrešuje ju federácia Sjálfsbjörg. Všeobecným dôvodom straty lesných porastov Islandu bolo masívne používanie dreva pôvodnými obyvateľmi za účelom stavby obydlí, obranných opevnení, lodí, plotov či kúrenia. Ďalším dôvodom bol voľne sa pasúci a pohybujúci dobytok, ktorý spôsoboval obnažovanie pôdy a jej následnú eróziu. Ďalším z faktorov bolo samozrejme počasie, striedanie sa ľadových období a popol z vulkanickej činnosti. V prípade lesa Haukadalsskógur to bol popol vulkánu Hekla. Vďaka tomuto vulkánu sa z údolia Haukadalur postupne stávala púšť. Pri parkovisku je možné nájsť pamätník venovaný Kristianovi Kirkovi, dánskemu finančníkovi, ktorý v roku 1938 kúpil časť tohoto údolia a zaviedol opatrenia proti pôdnej erózii. Zomrel len 2 roky po tejto kúpe a tento pozemok o rozlohe 1600 ha odkázal Islandskej lesnej spoločnosti Skógrækt ríkisins. Tá pokračovala v zalesňovaní a územie vyhlásila za chránené. V súčasnosti je toto územie jedným z najrozľahlejších území s obnovenou vegetáciou stromov. Viac o lesoch Islandu je možné nájsť na tejto adrese.
Tjaldsvæði, Þingvellir, Stredoatlantický chrbát – fotogaléria
Stredoatlantický chrbát, najdlhší horský chrbát na svete je 160 miliónov starý, 11300 km dlhý pás podmorských pohorí vulkanického pôvodu v Atlantickom oceáne, tiahnúci sa zo severu na juh medzi pobrežiami Európy a Afriky na východe a Severnej a Južnej Ameriky na západe. V severnej časti Atlantického oceánu rozdeľuje Eurázijskú a Severoamerickú tektonickú platňu, v jeho južnej časti Africkú a Juhoamerickú tektonickú platňu (schematická mapa). Vrcholy pohorí tohoto pásu ležia asi 2500 m pod hladinou oceánu, úbočie je však o 5000 m hlbšie. Niektoré jeho časti sa dvíhajú až nad hladinu oceánu a poznáme ich ako ostrovy Atlantického oceánu: Jan Mayen, Island, Azory, Bermudy, Svätý Peter a Pavol, Ascension, Goughov ostrov, Tristan da Cunha a Bouvetov ostrov. Časť tohoto chrbta prechádzajúca Islandom sa nazýva Reykjaneský chrbát (schéma) a rozširuje sa približne o 2.5 cm ročne. Stredoatlantický chrbát vznikol v dôsledku odďaľovania sa Euroázijskej a Africkej platne od Severoamerickej a Juhoamerickej platne. Toto vzďaľovanie sa deje rýchlosťou približne 3-4 cm za rok. V miestach odďaľovania sa platní (divergencia platní) dochádza k vulkanickej činnosti. Toto rozpínanie sa na Islande prejavuje v rokoch, niekedy desaťročiach vznikaním puklín severo-južného smeru, pričom keď tieto pukliny dosiahnu hraničnú šírku, dôjde k v vytláčaniu lávy, čiže oživeniu Islandských vulkánov. Vulkanická činnosť Islandu je príkladom puklinového vulkanizmu (tzv. lineárne erupcie, erupcie pozdĺž plôch puklín a zlomov). Pri podmorskej vulkanickej činnosti väčšina lávy steká z chrbta na dno Východoatlantickej a Západoatlantickej panvy. Prevládajúcimi horninami sú čadiče, bazalty. Na svahoch tohoto podmorského chrbta sa nachádza systém zlomov, na ktorých došlo a dochádza k bočnému, ale najmä zvislému pohybu priľahlých častí zemskej kôry (tieto pohyby môžu vyvolať tzv. cunami). Jediným miestom, kde človek môže priamo dostať na hrebeň Stredoatlantického chrbta a zároveň na hranicu medzi Severoamerickou a Euroázijskou tektonickou platňou je Island, napríklad údolie, rift (priekopová prepadlina) v Národnom parku Þingvellir. Práve z tohoto dôvodu je toto údolie významnou a jedinečnou svetovou geologickou lokalitou. Þingvellir je zároveň významnou svetovou historickou lokalitou, nakoľko tu vznikol jeden z najstarších parlamentov sveta, Alþingi. Od roku 930 sa tu organizovali zhromaždenia náčelníkov dedín, pričom tieto stretnutia mali zákonodárnu a súdnu moc na ostrove do roku 1271. Trvali až do roku 1799. Parkom preteká rieka Öxará a padajúc cez rift Almannagjá vytvára vodopád Öxarárfoss (20 m výška, 10 m šírka). Þingvellir sa nachádza na severnom pobreží najväčšieho prírodného jazera Islandu Þingvallavatn (84 km², najväčšia hĺbka 114 m), ktorého časť zahŕňa. Toto jazero je zaujímavé napríklad aj tým, že v ňom žijú 4 rôzne formy, obmeny tej istej ryby, Siveňa severného. Pre mňa osobne je toto údolie jedným z najkrajších miest Islandu, ktoré som videl. Ťažko sa to popisuje, no jeho pôvod vyzdvihuje jeho prirodzenú majestátnosť. Človek si naozaj uvedomí jeho jedinečnosť, keď na vlastné oči vidí to, čo formuje naše kontinenty. Parkovanie je od mája 2016 spoplatnené. Aktuálne ceny je možné nájsť na oficiálnych stránkach parku. V auguste 2018 bola cena za osobné auto 750 ISK (8,50 Eur) na deň. Výhodou je, že lístok platí na všetkých parkoviskách nachádzajúcich sa v parku. Ak sa dobre pamätám, parkovné je platné od 8:00 do 19:00, pričom kempovať na parkoviskách parku je zakázané. Je možné objednať a zaplatiť si ho online cez web myparking.is/pay/thingvellir. Verejné toalety sú dostupné nonstop. My sme do parku prišli až okolo 20:00. Výhodou bolo ľudoprázdno. Pozreli sme si scenériu údolia z lokality Hakid (vidieť odtiaľ kostol Pingvallabaer z roku 1859 v blízkosti farmy pochádzajúcej z roku 1678, ďalej pôvodné mieto kostola Kirkjutún, významné tiesňavy napr. Skötugjá, Brennugjá či Kattargjá atď.), jednu z možných lokalít Skaly práva Lögbergprvého islandského parlamentu, Lögrétta (miesto legislatívy, zápisu rozhodnutí zo Skaly práva), bralá Almannagjá a Drekkingarhylur (viditeľné z mosta). Počas návštevy v roku 2012 sme boli pozrieť aj vodopád Öxarárfoss. Na tejto adrese prikladám prehľadnú mapku hlavnej časti parku, na ktorej je možné lokalizovať ďalšie významné tiesňavy a trhliny. Prikladám aj nominačný dokument UNESCO, v ktorom je možné získať podrobnejšie informácie o Þingvellire, ktorý je od roku 2004 zaradený do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Oficiálna stránka parku je thingvellir.is. O geológii a tektonike oblasti je možné dozvedieť sa na tejto, alebo tejto adrese.
[…] bez dažďa. Dúfali sme, že nám to vydrží tak, ako deň predtým, kedy sme prešli celý Golden Circle Route bez jedinej kvapky dažďa (a dokonca bez vetra). Pomocou aplikácie Locus Pro (offline mapa […]