Nevedel som, ako začať tento článok a tak som plánoval napísať obligátne klišé o tom, ako som chcel využiť posledný z letných dní tohto roku na cyklistiku. Uvedomil som si, že prvý jesenný deň (jesenná rovnodennosť v roku 2023) však už bol (23.septembra). Dobre, začnem článok teda iným klišé. Slnečné lúče skorého jesenného slnka zaliali krajinu a zahriali okolitú prírodu. Bolo krásne nedeľné jesenné ráno a ja som sa ho rozhodol využiť ho na cykloturistiku. Vyrazil som z domu a nasmeroval som svoj bicykel na neďaleké Slanské vrchy rozlúčiť sa s tohtoročnou sezónou.
A teraz reálne. Ráno vyzeralo (aj predpoveď tvrdila), že nedeľa bude pekná. A teplá. Plný elánu som naozaj skoro ráno sadol za počítač s tým, že si raz-dva naplánujem trasu, nebude to problém, mám ich pripravených snáď sto. Ale. Otvoril som si Facebook a strávil prvú hodinu sledovaním jeblých stories. Potom som si šiel spraviť kávu s tým, že ju vypijem a popri tom naplánujem a pôjdem. Jasné, ďalšia hodina v prdeli, tentokrát s reels na Instagrame. Dpč. Potom 20 minút kraľovania s Twitterom a Telegramom. Dpč. Potom rýchlo do obchodu, veď nemáme ani chlieb, ani maslo a ani nič, čo by som si so sebou zobral. Dpč. Urobiť desiatu. Povysávať, lebo už včera som sľúbil, že bude. Pobaliť sa (vážna vec na vozenie sa okolo domu predsa). Jedno s druhým, ako sa hovorí, vymotal som sa nakoniec z domu na pravé poludnie. A nechal si vodu na okennej parapete. To som ale zistil až niekde pri Slanskom Novom Meste.
Ranný elán z dnešného krásneho dňa ma prešiel niekde za Svinicou. Čiže po druhom kilometri, približne. Cítil som sa úplne prázdny, točil som len z nohy na nohu. Neviem, či to bolo chorobou spred viac než týždňa, či tým teplom (v lete som sa ale vozil v o dosť vyšších teplotách a problém nebol), či únavou po dvoch slabých nociach. Tak, či onak som vedel, že toto bude “zlý” deň. Zlý v úvodzovkách, lebo bodaj by som mal len tieto starosti, že. Bolo naozaj pekne, taký kľud a radšej sa motať 10km/hod na bicykli celý deň, než doma zas pozerať reels celý deň.. Síce by som si mohol tvrdiť, že “porobím okolo domu”, alebo “upracem dielňu”. Poznám sa však.
Okrem únavy som dnes cítil aj výnimočný hlad. Nezvyknem počas bicyklovania veľa a často jedávať. Dnes som mal chuť zožrať aj surové huby (ale nenašiel som). Prvú prestávku som si teda dal v lese nad Slanským Novým Mestom (hej, tu mi došlo, že nemám vodu, ale len sračkovo sladký jonťák a taktiež, že zostal doma aj toaletný papier) po hrozne drkotavom zjazde po zelenej turistickej značke z Krčmárky.
Tak príjemne sa mi tam sedelo, že som aj reálne rozmýšľal nad tým, či tam nezostanem aspoň hodinu sedieť a len tak čumieť na okolie. Mať so sebou karimatku, nemám dilemu. V Slanskom Novom Meste som pozabudol, že chcem kúpiť vodu a vreckovky. Troška som si zapič…l. V Kalši boli našťastie otvorené potraviny. Zjedol som dáku sladkosť a ako lokálpatriot som si kúpil výnimočnú minerálku z nášho Turca, Fatru. Skutočne, Fatra je právom označovaná ako výnimočná. Prameň, z ktorého pochádza, aj jej zloženie sú totiž naozaj jedinečné. Fatra je prírodná, stredne mineralizovaná, hydrogenuhličitanovo-sodná, hypotonická kyselka s obsahom amoniaku prírodného. Pre svoj zásaditý charakter má priaznivé účinky na ľudský organizmus, pomáha predovšetkým pri liečení tráviacich problémov a celkovo priaznivo pôsobí na ľudský organizmus. Fatra je svojou výnimočnosťou unikátna nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe. Kúpte si, neoľutujete. (Koniec neplatenej rodáckej reklamy, Fatra)
V Kalši som mal taký nápad, že do Maďarska prejdem cez Izru a Čatorňu. Nápad ako rýchlo prišiel tak rýchlo aj odišiel. Prosto sa mi do toho kopca nechcelo. Čiže vlastne ani neviem, prečo mi to teda napadlo? Do Michalian cez Kuzmice a Kazimír to bolo pohodlné a relatívne rýchle (až na Dancov potok, tam bolo krátke 14% stúpanie). Pred Michaľanmi som zo Dolnozemplínskej cyklomagistrály (017, napojil som sa na ňu v Kalši) zišiel a odbočil doprava smerom na juh na úzku asfaltovú cestu (spájajúcu Michaľany a Alsóregmec), minul budovu bývalej colnice a pri cintoríne v Felsőregmeci si spravil ďalšiu prestávku. Zjedol som dve čokoládky a stále hladný rozmýšľal nad tým čo sa stane, ak si zjem druhý chlieb. Či v nejakej dedine nebude niekoho niečo na zožratie. Vyhral rozum.
V Mikóháze som sa napojil na Eurovelo 11 (veľmi pekný úsek spájajúci Pálházu a Slovenské Nové Mesto). Niekde v týchto miestach, po 45km, som si uvedomil, že by mi to teoreticky mohlo kilometrami vyjsť aj na októbrové Gran Fondo na Strave. Do Pálházy to rýchlo zbehlo, tento úsek Eurovela majú Maďari parádny. Vedie popri hlavnej ceste, miestami chránený stromami. Krása.
Za Pálházou v lese pri drevenom stolíku som si spomenul, ako sme tu minulý rok s Rišom jedli obrovskú bagetu s veľkými kryštálmi soli, ktorú na cyklovýlet do Szegedu doniesol z domu. Úsek Pálháza – Kisbózsva – Nyíri – Füzérkomlós vedie rozbitou, ale veľmi peknou cestou s minimálnou premávkou. Úsek Füzérkomlós – Hollóháza je už iný, je to hlavná cesta, tu mi skončil celodenný kľud, aj keď tých áut nebolo veľa. Pred Hollóházou sú (neviem, si spomenúť, ako sa také miesto volá) dva drevené stoly, kde som si spravil ďalšiu prestávku. Pochválil som sám seba za nezožratý chlieb. Veľmi dobre padol. V doline mi začalo mi byť chladno, obliekol som sa teda. Hollóháza je kopec, nie strašný, ale kopec. Končí až hore v sedle pri križovatke Kéked – Skároš. A tak som sa oblečený stúpajúc hore spotil. Lebo tak je to najlepšie.
V sedle nad Hollóházou už začínalo byť šero zo zapadajúceho slnka. Neviem, prečo som si pamätal, že so sedla je do Kékedu len zjad. No nie je. Ešte kilometer je stúpanie. Nie veľké, ale akurát také na dpč zvolanie nad vlastnou jeblou hlavou. Počas zjazdu dole do Kékedu ma celkom prefúklo. Bál som sa, že sa toho podchladenia už nezbavím.
V Trstenom pri Hornáde som si spravil ďalšiu prestávku, prezliekol sa do suchého a zjedol poslednú sladkosť, ktorú som ešte mal. Sójový suk je sójový suk, len (ma) z neho páli záha. To už bola tma. Z Trsteného do Ždaňe som šiel radšej po veľmi peknej modrej cyklotrase cez cyklomost cez Čaňu, než priamo po hlavnej ceste. A bol tu citeľne teplejší vzduch. Páči sa mi, ako je Čana so Ždaňou spojená samostatným cyklistickým chodníkom. Neviem prečo sú spojené, ale je to veľmi dobrý nápad. V Čani ma prekvapilo množstvo áut. Ľudia sa zrejme vracali z nedeľných výletov. Vďaka za ten chodník. Od Ždaňe už pokoj, nikde nikoho. V bytovke pred Nižnou Myšľou bašável, life is life proste more. Ale psi neboli, takže bezproblémový prejazd. Do Bohdanoviec som stretol len pár áut, bol to rýchly presun (na rozbitom úseku už je nový asfalt), aj keď teda pocitovo som to tak nevnímal. Páči sa mi jazdiť po tme. Zaujímavý bol pokles teploty, keď som pri Bohdanovciach odbočil smerom na Nižný Čaj. Od križovatky proste bola výrazne nižšia. Do Olšovian už po pamäti, aj by si človek zdriemnuť mohol. Neviem, čo je to posledný rok za zvyk, ale na zastávke zvyknú posedávať občania so psom (psami). S takými tými malými tenznými jeblými neznačkovými zmrdmi, ktoré tak piskľavo štekajú a skáču, že ich mám chuť zaj…blížit im. Strašne, ale že strašne ma serú. Ešte jeden kktenko zvolal “Chyť ho!”. Vytočil som sa, otočil sa naspäť (pes zdrhol) a velice inteligentne zvolal “Mám ti ho prejsť do piče?!”. A bolo, normálne mi prišlo dobre.
Na tejto pozitívnej vlne z naloženia faganovi a psovi som, s menším zaváhaním pri pizzerii v Ďurkove, došiel domov.
Be First to Comment