Pekná jesenná nedeľa a ako obvykle rozmýšľam kam by som šiel. Toľko som meditoval, až bolo za mňa rozhodnuté a mal som ísť do mesta kúpiť zvody na vodu a nejaké komponenty k tomu, ktoré nepoznám. Dobre, aspoň som mal na čo hundrať, keď už som sa ja, ako tradične, nevedel vymotať. Ale aj mi to padlo vhod, lebo bolo treba kúpiť aj nový sud na kapustu, nakoľko v starom nastalo hnilobné peklo a nebolo ho možné nijako raz umyť.
Naložil som si bicykel, reku cestou podumem kam pôjdem. Zvody som zohnal, sud taktiež. Sediac v aute pred Hornbachom som s malou nádejou napísal Rišovi. Totižto on sa teraz šetrí na dovolenkovú romantiku a nemôže si dovoliť získať nejaký sopeľ. Poďakoval sa mi za rozhovor a bolo jasné, že idem niekam sám. No ale kam? Nevedel som, ale dospel som k záveru, že určite sa mi bude lepšie rozhodovať na sídlisku KVP. Zaparkoval som a napísal Tomimu, žeby som sa k nim nanominoval, ak niekam idú. Idú, ale nevedia či áno a ak áno, tak kedy a už vôbec nie kam. Ok, dpč, idem sám. Ale kam?
Dobre. Padlo rozhodnutie na klasiku – Kojšovskú hoľu. Dlho som tam nebol a na jeseň tam je nádherne. Stúpam si pomaly Mašou keď som si uvedomil, že nemám vodu. Zastavil som v Gazdovskom dvore Mlynky. Zdalo sa byť zavreté. Oprel som bicykel a keď som bol na schodoch oslovil ma stĺp “Prajete si niečo?” Pozerám jak teľa na šarkana, drbe mi? “Áno, vy”. Spoza stĺpu sa ozval a konečne vyklonil chlapík, zjavne majiteľ. Viete čo, áno, debil som, vodu nemám. “Tak tú vám nepredám, máte cestou tri pramene kvalitnej vody.”. Aha tak teda ďakujem, moja chyba, nemal som si zabudnúť. “Môžem vám dať napiť, ak ste múdry.” Tomuto som nerozumel, zjavne nie som múdry.
Cesta odbúdala veľmi pomaly, šľapalo sa mi zle, unavený som bol. Dpč to zas bude jazda. V Hýľove ma skoro odfúklo z cesty. V Zlatej Idke som si na zastávke Koncuveské pri dele dal krátku pauzu, kde som sa najedol. A porozmýšľal. či vlastne idem hore :) Nechcelo sa mi. Vôbec. Nejako som sa dokopal, že idem, veď je pekne a čo vymýšľam kktiny, veď keby som nešiel, doma by som zas lamentoval, že som ísť mohol. Cestou hore som stretol pár skupín turistov a takmer donekonečna som sa “naháňal” s dvoma cyklistami. Nefúkalo, príjemne bolo. Ešteže som to neotočil!
Na Erike ľudí ako v kostole počas sviatkov. Mrte. Dnu nebolo jediné voľné miesto, vonku zas pofukovalo. Dosť som už bol smädný a značne mrzutý a k nálade mi nepridal ani prevtipnelý ľudový zabávač v rade predo mnou. Dočkal som sa, vypil na ex kofolu. Von som zjedol Horalku a vypil ešte jednu minerálku. Opäť som dumal kam ďalej. Vydumal som Perlovu dolinu. A potom sa uvidí :)
Ledva som sa usadil na bajk, stretol som Vlada Janigu, ktorého poznám z geocachingu a ktorého som roky nevidel (keď nerátam sporadické návštevy Datacompu pravda). Dosť veľa jazdí v okolí Kojšovskej hole, sledujeme sa na Strave. Perlova dolina je nekonečná. Smerom hore, ale aj dole. V Jaklovciach som už bol aj celkom dosť hladný a tak keď som zbadal Biker’s Garage Grill Pizza Café neváhal som a zaparkoval som bicykel medzi snáď 30 motoriek. Objednal som si wrap, kofolu a čakal som. A čakal. A čakal. Po 45 minútach mi došli od hladu nervy, išiel som zrušiť objednávku, reku všetko chápem, ale už dlhšie na placku čakať nebudem a zjem proste Horalku. “Prepáčte, už je hotová, máme zhon, nedoniesli sme vám ju. Ospravedlňujeme sa.”. Ok, dobreeeeee, stáva sa. Pč. Miera tolerancie ale klesá so stúpajúcim hladom :(. Ale bola výborná, s trhaným hovädzím. Po dojedení som začal, tentokrát už v blaženom stave rozmýšľať, ako pôjdem domov. Vydumal som Margecany a potom sa uvidí, či pôjdem ponad Ružín, či ponad Klenov.
Vyhral Klenov, veľmi to tam mám rád, páči sa mi tam krajina, veľmi pekná pahorkatina. Oblieval ma pot, na cestu svietilo slnko, vzduch sa nehýbal. Nebyť toho zjazdu v Perlovej, stačilo by človeku celý deň tričko. Vyzliekol som sa a pomaly došľapal hore nad Klenov. Tam sa vždy zastavím. Vyzerá to tam ako na pozadiach operačných systémov. A výhoda je, že až na pár malých stúpaní cesta až do Obišoviec klesá. Hurá! Nádherný zjazd. Spravil som si krátku prestávku až v Ľubovci dúfajúc, že tu stretnem kolegu. A stretol som, parádna náhoda. Cesta z Obišoviec do Košíc už bola taká rutina, chytala ma postupne tma a v Družstevnej som si už naplno svietil. A tam niekde som sa aj prebral a začalo sa mi dobre bicyklovať. Škoda, že som mal v meste auto, pretože ma po tých 85 km úplne reštartlo a išlo by sa mi dobre kamkoľvek ďalej.
Fotogaléria https://photos.app.goo.gl/4ScgjkJ5cAAUitqNA,
Strava záznam https://www.strava.com/activities/12759579955
97km, 1679 výškových metrov
Be First to Comment