Zimná prechádzka na Šimonku a Dubník

Krásny slnečný víkend pred nami. Neseď na riti, choď von, vravel som si. Veď tomu tak takmer stále je, človeka to niekam ťahá, aj keď vybrať sa mu nechce. Ale niekedy, niekedy sa nedá. Napríklad, keď preleží polovicu soboty s migrénou. Odporný stav. Chvalabohu však, odkedy som prestal piť kávu a pravidelne začal piť vodu, málokedy sa mi to už stáva. Tak raz za pol roka. Alebo keď sa prudko vyčasuje. Sobota sa teda minula spánkom, nedeľa už bola lepšia. Čakali však sme dieťa z internátu, ktoré pravda nepovedalo, kedy príde. A tak som nevedel, koľko mám času.

Znovuobjavená cesta

Takmer pod oknami mám Rankovské skaly. Chodievam tam relatívne často, ale keď som si predstavil tie mokré luky pri ceste, nechcelo sa mi tam ísť brodiť. A tak klasika, prechádzka na Šimonku a Dubník. Tentokrát sám, lebo pán antikvár Rišo si užíva dovolenku s rodinou na Mauríciu. Proste vymenil nádherný blatistý les nad Zlatou Baňou za nejaké zvetralé a vybielené pláže s palmami. Veď on sa raz vráti. A uvidí, čo mu chýbalo, tak!

Bolo mi jasné, že parkovisko na Temnom lese bude plné, veď nedeľa. Tak som nechal auto pri ceste neďaleko odbočky z cesty Červenica – Zlatá Baňa na Dubník. Pri tejto odbočke je ukážkový príklad skladiska dreva lesného hospodárstva. Z neho vedie lesná cesta smerom na Dubník, ideálne využiteľná v zime na bežky, v lete na horský bicykel.

Myslel som si, že ňou idem po prvýkrát. Až do chvíle, kým som si večer na freemp.sk nepozrel fotogalériu. A tak som zistil, že som tu už bol vo februári 2020. Čo osprostievam viac, než som si doteraz myslel? Nedávno sa mi to isté stalo v Čergove.

Podhadzoval som pár konárov, či padnutých stromov, nech nám tu v zime nezavadzajú. Ubiehalo mi to rýchlo. Teplota okolo 8˚C, mokrý bukový les, všade lístie. A blato. A miestami nevýrazné koľaje od auta. Výhodou jesene je veľká viditeľnosť po okolí. Je vidieť do ďaleka a viem si podrobnejšie pozrieť okolitú krajinu. V lete nie je cez mladinu šanca čokoľvek zbadať. Vždy ma to fascinuje, ako inak prázdny priestor v lete dokáže zarásť.

Cesta v podstate traverzuje rázsochu, na ktorej je postavený vysielač Dubník. Po 1.3 km križuje modrú okružnú lyžiarsku trasu “Okolo Šimonky” a po 3.6 km križuje zelenú turistickú trasu z Temného lesa (666 m) na Sedlo Grimov laz (943 m).

Nestretol som živej nohy, bolo bezveterne a na slnku teplo. A ticho. Cez bezlisté koruny stromov presvital náprotivný hrebeň Ostrej (833 m) a Chabzdovej (862 m), ktorý ma zaujal. Asi si skúsim naplánovať okruh a vybrať sa tam.

Za snehom

Odbočil som na zelený chodník a na Sedlo Grimov laz mi zostával len kilometer. Počul som prvé hlasy. A veľmi striedmo začal mokrý sneh, len také fľaky, na chodníku súvislejšia vrstva, jemne rozmrznutá. V sedle som stretol prvé rodinky. Šípčišník Pod Šimonkou (972 m) uvádza 30 min na vrchol Šimonky. Bolo to vlastne po prvýkrát, čo som sa na ten smerovník poriadne pozrel. 30 min? Divné, lebo aj brodiac sa snehom mi to zatiaľ zvyklo trvať okolo 25 min. Snehu pribudlo, povrchová krusta rozmrzla a vytvorila pekné, asi 5cm dlhé kryštály na povrchu mokrého snehu. A aj voňal ako na jar.

Stúpajúc hore, v tom krátkom a jedinom strmšom úseku, som v doprovode dvoch psov stretol kamarátku z práce Renču. Jeden z psov bol veľký a huňatý, niečo ako veľká islandská ovca na konci sezóny. Na vrchole bolo vcelku plno a tak len obligátna fotografia dobre viditeľných Tatier a rýchlo dole. Opätovne sme sa stretli s kamoškou, akurát mali prestávku a kŕmili psov.

Lúka pod Grimovým lazom bola bez snehu, veľký altánok prázdny. Už sa teším na teplé mesiace, na bicykel. Alebo nech už tu je aspoň pol metra snehu, nech sa tu dá chodiť na lyžiach. Takto čvachtajúc sa blate som síce na čerstvom vzduchu, ale ani si poriadne nemám kde sadnúť. Všetko je mokré. Vieeeeem, všetko sa dá. Ale. Proste to až tak nemám rád, keď je všade blato.

Dubník ma vždy fascinuje. Tá stavba. jej výška, že stojí a že ju udržia tie laná. Škoda tej železnej vyhliadkovej veže, mohli by ju sprístupniť verejnosti. Bol by z nej krásny výhľad. Asi sa nedá. Poniže vysielača už sneh zmizol, rýchlo som zbehol najbližšou lesnou cestou na príjazdovú cestu k vysielaču, k veľkej lúke pod ním. Práve pod tú poslednú strmú 500 m dlhú pasáž, ktorú má rád každý cyklista :)

K autu som odpochodoval už len po asfaltovej ceste. Tesne pred pripojením sa na cestu Červenica – Zlatá Baňa vidieť vrchol Kóta 845 (845 m), na ktorý som sa jednu zimu pokúšal na lyžiach dostať. Názov je pravdepodobne asi len chybou zanesenou v mape. Neviem.

Vzdialenosť: 11 km, prevýšenie 395 m
Dátum: 01.12.2024
Fotogaléria: https://photos.app.goo.gl/w6VxsgghusQv4Cvu6