Sedlo Priehyby a Solisko v Čergove

Čo ma spoločné Azerbajdžan s dedinou Olejníkov a Čergovom? Nič, len to, že som cestou do tejto dediny v podhorí Čergova počúval podcast o mladej Slovenke Pavlíne Okleštekovej, ktorá túto krajinu navštevuje a ktorá prijala islam ako svoje náboženstvo a stala sa moslimkou. Tak ma to zaujalo, že som si ani nevšimol ako mi rýchlo ubiehala cesta. Nedozvedel som sa síce úplne, ako sa mladé, nie nábožensky založené, resp. lepšie povedané nie veriace dievča dostane k viere (a je jedno akej), no zasníval som sa o tom, že raz do tej krajiny vycestujem (na bicykli s pánom antikvárom, či možno s pani mááámou).

Olejníkov a Majdan

Nedávno som Čergov navštívil s Rišom. Vtedy sme začínali túru v neďalekej dedine Lúčka. Pôvodne som vtedy plánoval začiatok z Olejníkova, no na poslednú chvíľu som sa rozhodol pre Lúčku, nakoľko sa Rišo chcel pred dovolenkou šetriť a absolvovať kratšiu túru. A keďže mládenec (iste si bro všimne, že nepíšem decentný starý pán) práve v týchto dňoch si ešte stále necháva bielym pieskom masírovať chodidlá, obec Olejníkov som si preto nechal na dnes. Dedinu sa nachádza na južnom úpätí Čergovského pohoria, vo východnej časti Šarišského podolia v pramennej oblasti potoka Ľutinka, 13 km od mesta Sabinov.

Keď som v Pečovskej Novej Vsi odbočil z cesty Prešov – Sabinov – Stará Ľubovňa, prekvapila ma úplne nová, ešte čistučká cyklotrasa vedúca do Ľutine. Vytešoval som sa z nej, viedla paralelne vedľa cesty do Olejníkova. Už už som začal na leto plánovať trasu z Prešova do Livova a Lukova, keď z ničoho nič po 2.5 km skočila. Len tak, s pekným ukončovacím zábradlím ako retardérom. Tak nič, opäť zas raz niečo, z čoho niečo mohlo byť a nie je. Snáď raz bude.

Cyklotrasa z Pečovskej Novej Vsi, smer Ľutina.
Cyklotrasa z Pečovskej Novej Vsi, smer Ľutina.

Chcel som nechať auto niekde v dedine, no dobrá cesta ma nakoniec priviedla do časti Olejníkova Majdan. Auto som zaparkoval na križovatke Majdan, rázcestie (540 m), na mieste kde sa spájajú žltá a zelená turistická trasa. Bolo vlhko, mokro, blatisto. A ticho, bez vetra. Autá pri domoch stáli, no z komínov sa nedymilo. Nebolo počuť ani štekot psov. To ma celkom potešilo. Nemám nič tak rád, ako krvou nasaturovaného, znudeného a opusteného psa niekde na konci dediny. Najlepšie za nejakým abstraktným plotom.

Sedlo Priehyby a hlavný hrebeň

Po snehu ani chýru. Nikde nič, len blato. A ticho, ako som už spomínal. Úplné ticho. Paráda. Rozmýšľal som, či si na nohách nechám trojsezónne topánky, alebo sa prezujem do zimných tuhých topánok, čo znesú aj mačky. “Hore iste bude plno snehu“, pomyslel som si, A tak som si ich aj obul. Podľa mapy by mala zelená ísť do Sedla Priehyby (815 m) po ceste vhodnej aj pre autá. Na digitálnej mape je vybodkovaná do sedla (a ďalej) aj cyklotrasa, tu však o nej nebolo ani malinkého náznaku.

Porpi potoku Hrošov, smerom na Sedlo Priehyby, Čergov
Porpi potoku Hrošov, smerom na Sedlo Priehyby, Čergov

Do sedla to po ceste rýchlo ubúdalo. Za hodinu a pár minút som bol hore. Sneh sa veľmi hanblivo zjavil približne vo výške 700 m. Bolo ho niečo medzi 1-2 cm. V sedle to nebolo o nič lepšie, nech ho bolo stabilne tak 2-3 cm. Začínal som šípiť, že dnešná obuv mi bude skôr na príťaž, než na pomoc.

Snehu bolo málo.
Snehu bolo málo.

Zo sedla smerom na Hrašovík (1009 m) je celkom citeľné 700 m stúpanie. Neviem odhadnúť teplotu na hrebeni (roky sa chystám si kúpiť teplomer), avšak bolo mi teplo. Nefúkalo, vyzliekol som si bundu a pokračoval len v dlhorukávovom roláku z merino vlny. Od približne 1000 m pribudlo snehu. Asi tak na 8-10 cm. Viditeľnosť bola výborná, avšak očakávané azúro sa nekonalo, keďže oblačnosť sa držala na úrovni približne 1200 m. Iba na pár minút, v miestach nad Prvou súkromnou rezerváciou Vlčia.

Na hrebeni Čergova
Na hrebeni Čergova

Nevidel som žiadne ľudské stopy, len súvislú vrstvu snehu. Tých zvieracích bolo premnoho. Bol som tam sám. Čergov patrí spolu s Veľkou Fatrou a Slovenským Krasom do trojice mojich najobľubenejšich pohorí. Mám rád tie lúčne hrebene s výhľadom. Cesta mi rýchlo ubiehala. Ľuboval som sa pohľadmi na zo snehu presvitajúce tmavozelené jedle v náprovitných rázsochách Čergovského hrebeňa. Nevšedný bol aj pohľad smerom na kopce nad dedinou Kríže. Tie boli úplne bez snehovej pokrývky.

V dolinách nebol žiadny sneh.
V dolinách a nad obcou Kríže nebol žiadny sneh.

Fazuľová, guľášová?

Rozmýšľal som nad chatou pod Čergovom. Bude otvorená? Dám si fajnú fazuľovú, alebo guľášovú polievku? Alebo halušky? Dám si čaj? Áno, mohol som rozmýšľať aj nad niečím hlbším. Ale napríklad dumky o tom, či pri hudobníkoch brať pri ich tvorbe do úvahy ich svetonázor, alebo nie ma, aspoň zatiaľ k uspokojivému výsledku nepriviedli. Nateraz som si to uzavrel v hlave s tým, že nad tým ešte budem uvažovať.

Na hrebeni Čergova
Na hrebeni Čergova

Pri šípčišníku Čergov (1050 m) som na diaľku pozdravil Riša a jeho kešku. K chate mi zostával kilometer. “Snáď bude otvorená!” prednasral som sa preventívne. Našťastie som zacítil dym. Aspoň teoreticky otvorené bude. A aj psa som počul štekať. Dpč. Ako ja ich milujem. Psa skoro naskrze jeblo, keď som okolo neho so stiahnutou riťou prechádzal. Ale odkedy má moja neter psa, snažím sa tieto tvory pozerať aj troška inak, než apriori len na ako bezdôvodne štekajúcich zmrdov. Tak som si povedal, že tento ma nechce rozkusať, ale len ma nahlas a s divne zastieranou radosťou zdraví, pričom ma dopredu varuje, že chata je momentálne len v dočasnom režime a že na polievku sa nemám prečo tešiť.

Na dverách ma čakal vytlačený nápis “Chata je momentálne v dočasnom režime”. Psík prepáč, neštekal si len tak bezprizorne a zo zjebu, len pretože som šiel okolo a môžeš. Objednal som si pollitra čaju (iné nebolo, keďže…) a sadol si k stolu neďaleko skupiny staršich čergovských matadorov. Počúvali, resp. teda asi ostatným púšťali nejaké správy z mobilu. Nahlas, asi aby nám nič neušlo. Začal som sa smiať hneď ako som si spomenul na Riša. Ten by túto situáciu ocenil slovom s dôrazným a mäkkým čččččč :)

Dočasný režim chaty by mal skončiť do dvoch týždňov, bolo mi povedané. Sú tam totiž noví nájomci. Držím im palce!

Z “tých lepších” nápad

Zapíjajúc lepeňák čajom vydumal som výborný nápad. “Nepôjdem ďalej zelenou na Lysú, veď tadiaľ som už nie raz išiel, ale strihnem si to žltou dole, v Ambušovciach som ešte nebol.“. Dojedol, dopil a popratal som a poďho tento nápad realizovať. Na Črchle (925 m) som teda odbočil smerom na Ambrušovce. Všetko bolo super, až kým som nedošiel na cestu v osade. Rozbitá asfaltová cesta, taká tá keď hrubú kamennú frakciu spoja asfaltom, čo z noho zostane len v strede pár nesúvislých pásov. Taká, čo by pamätala legionárov prvej vojny. Ale aj tým by na nej drkotali delá. A ja pomaly v lyžiarkach. Čakalo ma 6 km.

O osadách Čergova (Baranie, Ambrušovce) má Martin Roškanin na svojich stránkach www.cergov.sk výborný materiál http://www.cergov.sk/pdf/ambrusovceBaranie.pdf. Vyslovene ho odporúčam, skutočne stojí za prečítanie. A nie len ten, ale celú jeho stránku.

Dole dolinou z Ambrušoviec na Majdan, Čerrgov
Dole dolinou z Ambrušoviec na Majdan, Čerrgov

Ďalej už niet o čom písať. Kráčajúc dole cestou mi na filozofiu nezostal čas a chuť, p.č…l som až k autu. Mával som sebou ako tie modelky s megaopätkami, keď sa im šmýka.

Fotogaléria: https://photos.app.goo.gl/XsQbD8u9RAHeB95m9
Strava záznam: https://www.strava.com/activities/13073805534

Be First to Comment

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.