David Gilmour: neznáme spolupráce

Počas dlhoročného počúvania hudby skupiny Pink Floyd som sa prirodzene dostal aj k sólovej tvorbe jej členov. Nechcem však konkrétne rozoberať albumy Rogera Watersa či Davida Gilmoura, ktorí boli v svojej sólovej tvore najaktívnejší a úprimne aj kvalitnejší. Len pre úplnosť spomeniem albumy ostatných dvoch členov, ktoré vo mne akýmkoľvek spôsobom rezonovali: Nick Mason a jeho prapodivný album Nick Mason’s Fictitious Sports s Carlou Bley a aktuálny a výborný 2020 : Live at the Roundhouse s jeho skupinou Nick Mason’s Saucerful of Secrets, Richard Wright a nepočúvateľný Identity s Dave Harrisom ako duo Zee a sólový Wet Dream a Broken China,

David Gilmour

David John Gilmour (narodený 6. marca 1946) je britský gitarista, spevák, skladateľ a producent, známy najmä ako člen legendárnej rockovej skupiny Pink Floyd. Jeho výrazná hra na gitare, charakteristická emotívnymi sólami a technikou bendovania (vyťahovania) strún, patrí medzi najikonickejšie v dejinách rockovej hudby. Vydal 5 sólových albumov, pričom posledný Luck and Strange vyšiel v septembri tohto roku. Toľko stručná charakteristika tohoto hudobníka.

Okrem vlastnej sólovej tvorby David Gilmour napríklad produkoval dva albumy skupiny The Dream Academy a významne sa podieľal na štarte kariéry Kate Bush. Mňa ale zaujali jeho spolupráce s inými, menej známymi hudobníkmi, ku ktorým došlo počas (alebo vďaka) nastupujúcej dominancie a arogancie Rogera Watersa v Pink Floyd, vrcholiacej počas nahrávania albumu The Wall. Týmto spoluprácam by som sa chcel v tomto článku venovať. Ich spektrum je naozaj pozoruhodné. Od Paula McCartneyho, cez Roberta Wyatta až po Rachida Bahriho, o ktorom sme s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nepočuli.

Iste si človek ale položí otázku, či práve Gilmour a jeho jedinečný, rozpoznateľný a v podstate opakujúci sa štýl je tým, čo prinesie rôznym skupinám to, čo by od prenajatého (alebo inak spolupracujúceho) hudobníka práve potrebovali. Ale odpoveď je jednoduchá, Gilmoura by ste v skladbách nechceli preto, aby prinášal niečo nové, ale práve preto, aby priniesol samého seba.

Berlin – Pink and Velvet (1986)

Pravdepodobne veľa z nás pozná úspešnú pieseň skupiny Berlin Take My Breath Away z filmu Top Gun. Ale asi je malá pravdepodobnosť, že niekto z nás niekedy počul 7 minútovú pieseň Pink and Velvet tej istej skupiny z albumu Count Three & Pray, v ktorej sa Gilmour svojím prejavom približuje k ikonickej Comfortably Numb.

Roy Harper – The Game (Parts 1-5) (1975)

Meno Roy Harper je nám v súvislosti s Gilmourom, či skupinou Pink Floyd určite známe. S Gilmourom spolupracoval v roku 1984 na jeho sólovom albume About Face v úlohe sprievodných vokálov a so skupinou Pink Floyd ako hlavný spevák v skladbe Have a Cigar v roku 1975 na albume Wish You Were Here. O tej som si (a pravdepodobne nie som sám) dlhé roky myslel, že ju spieva Roger Waters. Táto skladba je jednou z troch (viac ich nie je) nahrávok skupiny Pink Floyd s hosťujúcim spevákom. Ďalšími sú The Great Gig in the Sky s Clare Torry a Hey Hey Rise Up s Andriy Khlyvnyukom.

Ich ďalšou spoluprácou, ktorá ma zaujala, bola takmer 14 minútová pieseň The Game (Parts 1-5) z Harperovho albumu HQ, kde okrem Gilmoura hrali John Paul Jones (Led Zeppelin) na basovej gitare a Bill Buffort (Yes, King Crimson) na bicích. Zaujímavá, zrejme jednorázová zostava, nie?

Rachid Bahri – Il Survivra (1977)

Aby som bol úprimný, o Rachidovi Bahrim som nikdy nepočul. Na toto meno som narazil úplnou náhodou na dákej fanpage. O to prekvapivejším zistením pre mňa bola jeho spolupráca s Gilmourom. A nielen s ním, ale aj Nickom Masonom (bicie, Pink Floyd), Stevom Winwoodom (klávesy, ktorý s Gilmourom spolupracoval na albume About Face), Rickom Willsom (basa, Foreginer, alebo aj skupina Bullitt s Gilmourom na gitare a Johnom ‘Willy’ Wilsonom na bicích) a Timom Renwickom (gitara, s Pink Floyd vystupoval na turné v rokoch 1987-89 a 1994 a taktiež na spoločnom Live 8 vystúpení).

Gilmour s Masonom sa zjavili na jeho pomalej pesničke Il Survivra, žánrovo asi zaraditeľnej do art roku? Neviem. Gimourovej gitary sa prvýkrát dočkáme niekde okolo času 1:27.

Supertramp – Brother Where You Bound (1985)

Supertramp je britská rocková, do dnešných dní aktívna skupina s prvkami progresívneho rocku založená v roku 1969. Na ich albume Brother Where You Bound z roku 1985 (ktorý je typovo úplne iný, než ich posledné dva popovo ladené štúdiové albumy) vystupuje Gilmour v 16 minútovej skladbe Cold War. Celkovo v skladbe hrá takmer 7 minút doprevádzajúc skupinu na pozadí. V závere je skladby je jeho hra výraznejšia a už ide o sólo ako také.

Bryan Ferry – Is Your Love Strong Enough? (1986)

Dobrodružný fantasy film Legend od Ridley Scotta s Tomom Cruisom som nikdy nevidel. A asi ani vidieť nechcem :) Soundtrack k filmu však poznám a je tvorený ambientnou hudbou skupiny Tangerine Dream, ktorú je možné považovať za priekopníkov elektronickej hudby. Ich album Legend je ich 28. a zároveň 8. filmovým albumom. Záverečné titulky filmu sú doprevádzané piesňou (jedinou na albume) Is Your Love Strong Enough, ktorej slová napísal a spieval Bryan Ferry. A práve v tejto pesničke na sólovej gitare hral Gilmour. Na basovej gitare ho sprevádzal Guy Pratt, po odchode Rogera Watersa basgitarista skupiny Pink Floyd. Táto pieseň vznikla počas nahrávania posledného albumu Avalon skupiny Roxy Music. Jeho gitara tejto inak nudnej a sofistikovanej popovej pesničke dodáva šmrnc.

Arcadia – The Promise (1986)

Arcadia bola pre mňa prekvapením. Skupinu Duran Duran som poznal z kazety môjho uja iba cez album Notorious (1986). Neskôr, v roku 1993, po vydaní ich siedmeho albumu Duran Duran (MTV hity Come Undone a Ordinary World) som zaregistroval aj meno speváka Simon Le Bon. Arcadia bola jeho krátkym art-popovým vedľajším projektom spolu s hudobníkmi z Duran Duran Nickom Rhodesom (klávesy) a Rogerom Taylorom (bicie) počas nečinnosti skupiny Duran Duran. Pôvodne som si myslel, že Roger Taylor je TEN Roger Taylor z Queen, ale nedávalo mi to zmysel.

A práve táto trojica pod menom Arcadia spolupracovala Gilmourom, Stingom, Herbie Hancockom a Grace Johnsonom v ich treťom singly The Promise. Sting s jeho sprievodným vokálom dokonca ani nebol oficálne priznaný.

Paul McCartney – We Got Married (1989)

Paul McCartney spolupracoval Gilmourom dlhodobo. Uvediem napríklad Rockestra Theme (1978) so skupinou Wings (pre zaujímavosť, hrali tu aj Hank Marvin či Pete Townshend), Give My Regards to Broad Street (album, 1983), baladu No More Lonely Nights (1984), štýlovo vybočujúca I Love This House (1984), Run Devil Run (album 1999) a Live at the Cavern Club (2000). Počas nahrávania albumu skupiny Pink Floyd The Dark Side of The Moon boli kladené rôzne otázky personálu štúdia. Niektoré z nich sa potom dostali aj na album (napr. Are you afraid of dying?). V priestoroch štúdii Abbey Road sa vtedy nachádzal aj Paul McCartney a aj jemu bola položená jedna z otázok. Čo nakoniec odpovedal nevieme, pretože jeho odpoveď sa nakoniec neuchovala. Ako povedal Waters životopiscovi Johnovi Harrisovi :”… Snažil sa byť zábavný, čo sme vôbec nechceli.“

Pieseň We Got Married bola nahraná v roku 1984, no vydaná v roku 1989 a Gilmourova prítomnosť v skladbe je citeľná mohutnou rytmickou gitarou a klasickými vysokými linkami.

Kate Bush – Love and Anger (1989)

O Kate Bush som to základné písal vyššie. Gilmoura a Kate Bush spája dlhodobejšia história. Pomohol jej zorganizovať jej prvé demo nahrávky, predstavil ju dôležitým ľudom v hudobnom priemysle a s koprodukciou pomohol jej debutu v roku 1978. Spolupracovali spolu aj neskôr, napríklad jeho vokálni na Pull Out the Pin (1983s). Dôležitejší však bol jeho gitarový vklad v skladbe Love and Anger (1989). Je to vraj jej najpodceňovanejšia skladba. Čo to však znamená neviem, vo všeobecnosti nerozumiem tomu pojmu v takýchto súvislostiach. Nerozumiem kým, kde, čím. V priloženom klipe môžeme Gilmoura vidieť v čase okolo 3:10. Jednou z kultových piesní Kate Bush je nepochybne Running Up That Hill (1985). V roku 1987 s ňou vystúpila naživo v show Secret Policemans Third Ball, kde ju na gitare a v speve Gilmour sprevádzal, na basovú gitaru hral Tony Franklin.

Alan Parsons – Return to Tunguska (2004)

Alan Parsons, kráľ audioinžinierstva výrazným spôsobom pomohol skupine Pink Floyd s kultovým albumom The Dark Side of the Moon (1973). Z toho dôvodu je asi pochopiteľné, že Gilmour zas pomohol v Parsonovej 9 minútovej skladbe Return to Tanguska, ktorú nájdeme na albume A Validd Path (2004).

The Orb – Metallic Spheres (2010)

Gilmourovi sa asi zapáčila elektronická hudba, keď v roku 2010 spolupracoval s ambientnou techno skupinou The Orb. Metallic Spheres je 10. album tejto skupiny a okrem Gilmoura na sólovej gitare hostí aj basgitaristu Youtha (Killing Joke). Techno sa mi nepáči, no živé gitary ho v tomto prípade robia aspoň mierne počúvateľným. V roku 2023 bol tento album remixovaný a znova nahratý a vydaný pod menom Metallic Spheres in Colour.

Keep Gary McKinnon Free campaign

Gary McKinnon je škótsky hacker, ktorého americký prokurátor v roku 2002 obvinil zo spáchania „najväčšieho vojenského počítačového hacku všetkých čias“. USA požiadali Spojené kráľovstvo o jeho vydanie, ktoré v roku 2012 britská ministerka vnútra Theresa May zamietla. Jednou z občianskych aktivít na podporu zamietnutia vydania Garyho do USA bola pieseň Chicago – Change the World (august 2009) Davida Gilmoura, v ktorej spieval a hral na gitaru, basgitaru a klavír. Ide o premenovaný cover piesne Grahama Nasha Chicago. Hosťmi boli Chrissie Hynde, Bob Geldof a samotný McKinnon. Pieseň bola produkovaná dlhoročným spolupracovníkom skupiny Pink Floyd Chrisom Thomasom a bola vyrobená s Nashovou podporou.

Ice-T & Body Count – Comfortably Numb

Aktuálne rezonuje medzi fanúšikmi Pink Floydu (a možno aj rapu a metalu) nečakaná spolupráca Davida Gilmoura a rapera Ice-T s metalovou skupinou Body Count. Áno, Gilmour, rap a metal. Text Ice-T od samého začiatku písal na basovú linku skladby Comfortably Numb a Body Count k rapu nahrali tvrdší gitarový doprovod. Zostával len právny súhlas. Vydavateľstvo však nesúhlasilo s odôvodnením, že Pink Floyd nepovoľuje ani sample, ani covers (avšak cover verzie napríklad Comfortably Numb od Scissor Sisters, Miley Cyrus, Sons Of Apollo, na internete nájdeme). Vtedy sa jeho manažér nejakým spôsobom dostal až k Gilmourovi, na ktorého zapôsobil text skladby a súhlasil, Zostával už len súhlas Rogera Watersa. Stal sa ďalší zázrak, súhlasil aj ten. A aby tých zázrakov nebolo nebolo málo, Gilmour vyjadril želanie v skladbe hrať. A byť vo videoklipe.

Len podľa wikipédie spolupracoval David Gilmour s viac, než 30 umelcami. Ja som si vybral pre mňa tie netradičnejšie a dúfam, že sa mi niekedy podarí napísať aj pokračovanie, v ktorom by som prešiel aspoň časť tých, ktoré ma už teraz na wikipédii zaujali.