Po peknej cyklotúre v Tichej a Kôprovej doline a večeri na Štrbskom plese som sa včera s rodinou pokúsil hľadať huby. Skôr by som našiel drahý opál o veľkosti päste, než hubu. Akúkoľvek. O hríboch ani nehovorím. Ale aspoň sme sa poprechádzali a s mojím mladším synovcom sme v snahe zahnať jeho nechuť pokračovať v kráčaní vyfabulovali postavičky a ich skills (3 powerball a 1 neviem čo) vo fiktívnej počítačovej hre. Takto. Aby som bol úprimný. Nerozumel som z príbehu hry ani slovo, samotným gamerským pojmom taktiež, ale vygeneroval som si vlastnosť, ktorá by zaiste potrápila aj Kevina Sorbu v jeho primetime. A aj môjho synovca, pretože takmer celú cestu sa mi snažil vysvetliť, že nemôžem mať skill, ktorým beriem všetkým ostatným ich skills. A ak aj áno, tak určite nie navždy. Trošíčka som ho tým nasral, avšak už nekontroval o nutnosti kráčať.
Účastník pretekov Cyklo Črpák 2024
Počas hubačky som na jednom altánku našiel pribitý prospekt miestneho preteku Cyklo Črpák, ktorého trasa mala čiastočne viesť po cyklotrasách, ktorými som sa chcel dnes vydať. Chvíľku som zvažoval, či sa preteku zúčastniť. Ale naozaj len chvíľku. 12€ za možnosť byť posledný. Rozumieme sa, však? Štartovalo sa vo Východnej, pokračovalo smerom na Liptovskú Kokavu, pričom okruh sledoval časť modrej cyklotrasy č.2431 Podbanské – Liptovská Kokava – Hybe – Podbanské.
Vyrazil som dnes opäť skoro ako Maďar na zjazdovky Martinských holí, o 10:30. Tentokrát som nešiel lesom, ale po asfaltovej ceste smerom na Nadbanské, kde som sa pripojil na vyššie spomínanú trasu č. 2431. Len som sa netrafil. Spustil som sa smerom na kótu Rázcestie na Kokavský most (895 m), kde mi došlo, že nie som tam, kde som byť mal. Alebo teda aspoň byť chcel. Vrátil som sa naspäť na Nadbanské a pokračoval asi 800 m po Podtatranskej cyklomagistrále smerom na Štrbské pleso. V miestach, kde som mal na cyklotrasu odbočiť doprava, stálo na krajnici odstavené hasičské auto s hasičmi uprostred cesty. Ako som sa blížil k hasičovi, hasič sa začal blížiť proti mne. Aj keď nevidel štartovacie číslo, nasmeroval ma a poprial mi pekný deň.
Veď ja pretekám!
Neprešiel som ani 400 m a stretol som prvých pretekárov. “Nazdar, kde máš číslo?” ozvala sa skupina. “Nemám chlapi, len sa vám tu motám pod nohami. Krásne to tu máte.” Nechal som ich postávať a pokračoval som smerom na Malú Pálenicu. Tam sa mi opäť potvrdilo moje dobré rozhodnutie dnes nebyť pretekárom. Na tomto kamenistom povrchu by som nemal šancu, aj keby som mal šancu. Drgľovalo mnou, vliekol som sa. Sem tam sa mi darilo rozbehnúť sa. Aj napriek tomu som obehol ďalšieho črpákovského účastníka. A neskôr ďalšieho. Veď ja pretekám!
Našťastie sa však niekde nad Hybickou tiesňavou (krásna podľa obrázkov na freemap.sk) zmenil povrch cesty na asfaltový a moje ruky pocítili sviatok zmierenia. Konečne! Cesta vyšla z lesa, bol som na lúkách, ktorým za mojím chrbtom dominoval Kriváň a predomnou bolo v diaľke vidieť masív Nízkych Tatier a kopec so zrezaným vrcholom hornej nádrže PVE Čierny Váh. Pri ceste bola malá drevená lavička. Bro Rišo by povedal “Bro, Dreyfusova lavička, bro”. Spravil som si krátku prestávku, sadol si a užíval ticho, krásne okolie a slnečný deň. Sedením, čušaním a zízaním dookola. Krásny okamih. Na takýchto miestach, v takýchto okamihoch človek na krátky moment zabudne na všetko zbytočné.
PVE Čierny Váh
Keď ma po chvíli opustili tieto insitné životné úvahy, odfotil som si rozkvitnuté krokusy a pokračoval plynulým zjazdom do Hybe. Zastavilo ma len zberné auto Črpáka a aj keď som nemal číslo, ponúklo mi pomoc s navigáciou 🙂 Zrejme som s tým preveselým výrazom v tvári pôsobil dezorientovane. Hybe bolo ako po čerstvom vyľudnení. Všetko všade bolo ako má byť, len ľudia nie. Opäť som si sadol a opäť na lavičku, tentokrát na takú tú bez symbolického významu, obyčajnú. Takú, kde sa sedí tam, kde sa opiera a nohy kladú tam, kde sa sedí. Bol som už hladný a pomliaganá stará tyčinka tento stav nezvrátila. Matne som si pamätal, že v Kráľovej lehote by mala byť reštaurácia. Bola a dal som si kurací steak. Hej, hej, steak a kurací, gurmánom by zdurilo z toho. Bol výborný.
Rozhodol som sa, že sa pôjdem pozrieť po trase Liptovskej cyklomagistrály (č.035) na dolnú nádrž PVE Čierny Váh. Bol som v týchto miestach naposledy pred rokom na výlete s MDJ partiou (fotogaléria). Vtedy na MTB, tentokrát na graveli. Konečne bolo cítiť ten rozdiel. Tu mi už gravel vyslovene pomáhal. Nádhera. Keby som chcel použiť klišé, napíšem tú hovadinu o krídlach. Ale nenapíšem tú hovadinu o krídlach. Za ani nie polhodinu som bol na priehrade. Obehol som aj párik idúci na e-bajkoch. Dobre, dobre. Áno, mali okolo 70. Ale aj tak, e-bajky a ja nie, v tom je to esenciálne posolstvo.
Pri nádrži som spravil obligátnu fotografiu a začal počítať. Je 14:30, západ je o 18:37, zostáva mi 50 km. Malo by to byť v pohode, idem ale nazad, nech nejdem medvedími prťami šerom.
Liptovská cyklomagistrála a Považská lesná železnica
Úsek Kráľova Lehota – Svarín – dolná nádrž PVE (s odbočkou na hornú nádrž) – Biely potok Liptovskej cyklomagistrály (č.035) odporúčam každému cyklistovi. V týchto miestach trasa vedie po málo frekventovanej asfaltovej ceste. Od Čierneho Váhu sa cyklistovi ponúka možnosť pokračovať po asfaltke (červená trasa magistrály), alebo (a túto možnosť vyslovene odporúčam) pokračovať po zelenou značenej cyklotrase č.5447 vedenej po telese už neexistujúcej Považskej lesnej železnice až k lokalite Benkovo (801 m). Relikty stavieb tejto železnice je možné sledovať už od Svarína.
Považská lesná železnica (1912-1972) je bývalá lesná železnica v údolí Čierneho Váhu. Súčasný depozitár jej vozidiel je možné nájsť v Múzeu Liptovskej dediny v Pribyline. Hlavná trať viedla z Liptovského Hrádku cez Liptovskú Tepličku do Staníkova s dĺžkou 40 km. Boli postavené odbočky Benkovo, Ipoltica, Svarín, Vyšný Chmelianec a Liptovská Teplička. Po dokončení mala trať až 109,64 km.
Medvedím krajom
Naspäť v Kráľovej Lehote som bol opäť za polhodinu a už som sa tešil na ten krátky úsek Liptovskej cyklomagistrály č.035 podhorím Veľkého Vrchu a Selnice (1244 m) od Liptovskej Porúbky, časť Šmýkanec (691 m) po Liptovskú Porúbku. 3.7 km dlhá asfaltová cesta, ktorú v mojom smere po ľavej ruke lemuje les, po pravej zas rozsiahle polia a nádherný výhľad na hrebeň Západných Tatier. Spomínal som, ako som týmito miestami prechádzal v lete roku 2018 a Alexom, keď sme týmto úsekom (fotogaléria) končili náš výlet z Tatranskej Štrby cez Heľpu, Šumiac, Kráľovu Hoľu, Liptovskú Tepličku a Liptovský Hrádok do Liptovského Mikuláša.
V Liptovskom Hrádku som si na čerpacej stanici spravil krátku prestávku, počas ktorej som sa na tú malú chvíľu stal chudobným príbuzným motorkárskej komunity. Vtip – motorbiking, biking. No nič. Bolo ich tam asi 20 a v tento krásny deň bolo na cestách vidieť hlavne motorkárske skupiny. Pokračoval som okolo hrádku Liptovského Hrádku do Liptovskej Kokavy po žltej cyklotrase č.8441 Liptovský Hrádok, Dovalovo – Liptovská Kokava. Opäť nádherná krajinárska cesta! Lúky po oboch stranách, výhľad na Západné a Vysoké Tatry, po pravej ruke v nie veľkej diaľke zarastené koryto potoka Dovalovec.
O Liptovskej Kokave som sa včera od pani v stánku so syrmi (ten drevený pri vjazde do Račkovej doliny) v Pribyline dozvedel, že ak chcem naozaj vidieť medveďa, mám podvečer prísť k nim dole do Kokavy. Že ich rodinný program tam obvykle je podvečer s vnúčatami chodiť na polia pozerať ako sa medvede pasú – tentokrát na zbytkoch po zbere kukurice. Výborne. Možno budem mať šťastie ho pobadať. Niekde na poli ale! V dedine som si posedel v altánku na križovatke ďalšej žltej cyklotrasy, tentokrát č.8842 Pribylina – Liptovská Kokava a modrej č.2431, ktorú som spomínal úplne na začiatku článku. Tam už bolo rušno, veľa ľudí sa vozilo na bicykloch, či prechádzalo.
Nič som však nestretol. A pri rámusení prechádzajúc oceľovým mostom ponad Belú som si to zhrnul tak, že našťastie. Lebo vlastne netúžim po tom.
Ešte medveďovatejším krajom
Z Pribyliny to bolo popri skanzene a potoku Račková do pohoria Západných Tatier k ATC Račkova dolina 3.5 km po otrasnej asfaltovej ceste, kde som sa trmácal spolu s autami. Napojenie sa na Podtatranskú cyklomagistrálu bolo krásne. Pekná veľká lúka s poľnou cestou v podhorí poskytujúca rodinám a turistom miesto na oddych. Veď sa ich tu pár aj vyvaľovalo. Tento krátky romantizujúci pocit ma opustil ani nie po 200 m. No dpč. Týchto 5 km bude všetkým, len nie grandióznou bodkou za výletom.
Opustil som lúku a asi 5x zastavil a pozeral do mapy, či toto skutočne je priebeh Podtatranskej cyklomagistrály. Veď to je turistický chodník! Ale bol, bola to tá trasa. No dobre, tak budem dve hodiny tlačiť. Aký motivačný slogan by som si vymyslel, aby som bohapusto nezvolával stobohov hrmených vo fašiangových maskách? Čo tak “Každý krok tvojej útrapy je krokom bližšie k sile, ktorá sa v tebe skrýva?” Asi hovadina, ale zas na druhú stranu veď žiadna práca nie je zbytočná, aj srdcu to pomôže, aj prírodu uvidím, aj mocný budem, aj psychike to iste neuškodí a aj spomienky budú.
Zhrniem to takto. Veľa úsekov som tlačil, pretože som ich na graveli nevládal, alebo nevedel prejsť. Nebol to mrzký úsek. Skôr opačne. Bol naozaj pekný. Úzky horský chodník, podhorské lúky, salaš, prameň, ihličnatý les, ticho. Spieval som si falošne, ale naplnený oduševnením. Ehhhmkal som, rozprával som sa sám so sebou, čo je inak dosť divný pocit až kým ma začalo v tom chlade pobolievať hrdlo. Stretol som dve dievčatá. Vtedy som pravda vyskočil na bajk a gentlemansky ich pustil zoskočením z bicykla – veď predsa úzko bolo a keď zašli, tlačil som ďalej. Smiešno mi prišlo zo seba samého.
Z Rázcestia pod Bystrou (978 m), z ktorého sme s bratom v auguste roku 2009 vyrážali na túru na Bystrú do chatovej oblasti Hrdovo to bol ku chate už len príjemný zjazd a keď začalo zapadať slnko, sedel som už pri krbe s pivom a večerou.
Dátum cyklotúry: 22.09.2024, článok písaný 09.01.2025
Fotogaléria: https://photos.app.goo.gl/qTjHhHTzC4TarCSEA
Strava záznam: https://www.strava.com/activities/12478410899
Be First to Comment