26.03.2025 sa v Bratislave uskutočnil koncert nazvaný Mike Oldfield’s Tubular Bells in Concert. Lístky na tento koncert som získal vlastne náhodou, od strýka. Ten ich mal (pre mňa) šťastnou vianočnou zhodou okolností o dva kusy viac, ako potreboval. A keď mi ich posunul, hneď bolo jasné, s kým do Bratislavy pocestujem :)
Nechcelo sa nám s Rišom veľmi cestovať na otočku a tak sme si neďaleko GoPass arény v Trnávke zohnali ubytovanie. Z Košíc sme vyrazili v deň koncertu o 9 ráno a do hlavného mesta našej šťastnej krajiny sme docestovali okolo 14:30. Keďže bolo príjemné jarné počasie, padlo úplne jasné rozhodnutie ísť na ubytovanie pešo, čím budeme mať v ten deň aspoň nejaký pohyb, ktorým by sme stiahli kalorický prebytok bohatej stravy z rýchlika. O 16:00 sme už ležali na posteliach. A opäť, pravda, hladní. A aby sme náhodou nepochudli a neupadli do deficitu, objednali sme si ja pizzu a Rišo Černohorský rezeň..
Do koncertu nám zostávali dobré dve a pol hodiny. A tak sme ich využili tak, ako sa v dnešných časoch využíva dve a pol hodiny trvajúci hluchý čas, reelsami. Na štadión sme sa vybrali pešo, boli to len 2 kilometre. Mal som sa tam stretnúť so strýkom, ktorý na koncert z Martina prišiel so svojím koncertným parťákom Jurajom. Podarilo sa. Čo sa ale nepodarilo bolo dať si pivo. Odradila nás dlžičizná rada. A zrejme aj cena.
Hala zvláštna, ale veď dobre, bolo to jedno. Značenie radov na lístkoch rímskymi číslicami, v hale arabskými. To by nevadilo, keby sme na lístku nemali napísané 11. Bez okuliarov to, čestné slovo, vyzeralo ako 11. Po asi siedmich minútach hľadania neexistujúcej rady 11 sme vďaka iným hľadajúcim a ich lístkom zistili, že 11 je II. A bolo. Sedeli sme.
Koncert
Koncert sa, kvalitatívne, rozbiehal pomaly. Pri piesni To France si hovorím dobre, znie to ako lepšia úprava od nejakej lokálnej revival skupiny. Toto má byť ten fenomén? Našťastie sa to po prestávke celé rozbehlo dobrým smerom a koncert dopadol dobre. Aj s prídavkami. No nemohol som sa zbaviť dojmu istej strohosti, proste dobre nacvičeného aranžmánu profesionálnych hudobníkov bez výraznejšej emócie.
V prvej polovici vystúpenia skupina, ktorú tvorili: Maxima Raguideau-Obadia – gitary, mandolína, Lisa Featherston – basgitara, spev, Rubin Alvarez – gitary, Daisy Bevan – spev, Kwesi Edman – violončelo, Jack Davis a Will Miles – perkusie ponúkla skladby Tubular Bells 2, Ommadawn, Return to Ommadawn, To France, Women of Ireland, Moonlight Shadow, Far Above the Clouds a The Gem. Druhá polovica podľa očakávania patrila kompletnému prevedeniu oboch častí albumu Tubular Bells.
Koncertnú show dirigoval Robin Smith, ktorý je dlhoročným spolupracovníkom Mika Oldfielda. Spolupracoval s ním na albumoch Tubular Bells 2 a Tubular Bells 3, vrátane živého vystúpenía na Edinburgh Castle, Horseguards Parade v Londýne, The Millennium Bell v Berlíne či v roku 2012 v Londýne. Robin A. Smith je britský hudobník, dirigent, skladateľ a aranžér, ktorý dlhé roky spolupracuje s rôznymi popovými a rockovými hviezdami.
Predstavenie Mike Oldfield’s Tubular Bells in Concert malo premiéru v Royal Festival Hall v Londýne v auguste 2021.
Cesta naspäť na ubytovanie (teplotne ako chladnejšia letná noc) mala jasný cieľ – zohnať pivo. Našťastie, podarilo sa na miestnej Shell čerpacej stanici. Koncert a deň sme teda mohli doraziť ďalšími chutnými kalóriami. Ale to k výletom proste patrí.
Tubular Bells
Tubular Bells (1973) je debutový album anglického multiinštrumentalistu a skladateľa Mikea Oldfielda a súčasne jedno z najvýznamnejších progresívnych diel svojej doby. Vydaný bol 25. mája 1973 pod značkou Virgin Records. Album priniesol Mikeovi Oldfieldovi celosvetové uznanie, rovnako ako aj spoločnosti Virgin, pre ktorú sa stal komerčným a umeleckým štartom.
Zaujímavosťou môže byť, že Mike Oldfield mal iba 19 rokov, keď nahral a skomponoval väčšinu albumu. Hral na veľkom množstve nástrojov (gitara, basgitara, klavír, organ, perkusie a iné), pričom jednotlivé party nahrával postupne na seba. V dobe svojho vzniku šlo o veľmi neobvyklý spôsob nahrávania. Album tvorí v pôvodnej verzii iba dvojica rozsiahlych, priblížne 25-minútových kompozícií rozdelených na „Part One“ a „Part Two“. Z tohto dôvodu je Tubular Bells možné vnímať skôr ako súvislú hudobnú suitu, než tradičný album s jednotlivými pesničkami.
Z úvodu albumu (Part One) bola použitá tematická pasáž v známom horore „Vymietač diabla“ (The Exorcist) z roku 1973.
Oldfield vytvoril viaceré pokračovania a novšie nahrávky tohto diela: Tubular Bells II (1992), Tubular Bells III (1998), Millennium Bell (1999) či Tubular Bells 2003 (tu len o remaster, ale nanovo nahratý album pri príležitosti 30. výročia vydania pôvodného albumu a 50. narodenín Mikea Oldfielda). V roku 2023 sa oslavovalo 50. výročie od pôvodného vydania albumu.
foto titulka: popular.sk
Áno, suhlas, oplatilo sa. Dobré bolo. Športová GoPass aréna asi ešte nie je celkom dokončená, nokoľko tam boli miesta, kde sa dá krásne rozbiť papuľa.
Cestou do Košíc, PLNÁ 1. trieda vo vlaku. Drvivá väčšina vystupovala až v Košiciach. Vagón asi z roku 1993, ale inak čisto a – hlavne – ticho. Len akosi sa od poporadu rozochcel celý vagón a vŕzgal neskutočným spôsobom až do Košíc. Proste tam ďaleko “na vichodze asi ňeňi treba moderne šini na tote vlaki.”
A ešte dačo. Keď som si spieval v hlbokých 80-tych rokoch “Never going to get to France” tak som tomu hádam aj veril, že sa tam nikdy nedostanem. Ale opak bol. chvalabohu, pravdou.
Pozeram, ze To France vyslo v 1984. Tak sa to muselo rychlo dostat na SVK.